Мене звуть Галина Коваль. Мені шістдесят два роки. Усе життя я вчителювала у школі в Житомирі, а від

Vošla som do obchodu ako každý iný deň. Vybrala som si tovar. Sama som ho naskenovala. Sama som ho zabalila.

Dlho premýšľala, čo by si mala priať do nového roka. Nerobila si zoznamy. Nesnívala o veľkých veciach.

Mama vždy čakala pri okne. Snehu pribúdalo každým rokom viac. “Dcéra prišla minule, prídem aj teraz,”

Pozrela som na fotku a zastavila sa. Dievča ako z iného sveta. Žiadne červené vlasy. Žiadne modré pramene.

Rok sa pomaly končí. Vracajú sa mi spomienky. Najviac na tie ťažké chvíle. Keď sa všetko zdalo nad moje sily.

— Оксана взагалі не знає, що таке справжня робота, — голосно сказала Галина Степанівна, дивлячись на

— Чого це я маю утримувати дорослого чоловіка, поки він шукає себе на дивані в моїй квартирі?

Dnes sa mi stala vec, ktorú si budem pamätať dlho. Počas obvyklého behu lesom som stratil kľúče od auta.
