— Skôr než mi vyčítate, že neробím, spomeňte si, kto vás nechal bývať vo svojom byte, — povedala Alena pokojne.

Do útulku sme išli s jasným rozhodnutím. Jeden pes. Žiadne výjimky. Tak sme sa to dohodli doma, pri kuchynskom stole.

Niektoré veci sa opakujú tak dlho, že ich už ani nevnímame. Jedna z nich je veta: „Veď pomôžem, keď mi povieš.

Súrodenci sú prvými priateľmi, ktorých nám život dáva. No s rokmi sa z nich stávajú cudzinci.

Bol sivý utorkový deň v Žiline. Dážď tíško bubnoval na okno. Chůvička škrabkala na kuchynskej linke.

Parochňa odletela na parket banketovej sály hotela Ambassador v Žiline, spolu s čepcom, dvadsať minút

Hodiny ukazovali po polnoci. Katarína spala vedľa mňa, vyčerpaná po náročnom dni. Ja som ešte nespal.

Mama nám vždy hovorila jedno. „Usmievaj sa na otca, keď prichádza domov.“ Vždy to zopakovala pri večeri.

Volám sa Jarmila. Mám šesťdesiatdva rokov. Pred piatimi dňami som si z útulku zobrala psíka.