„Nevolaj mi už, mami, mám veľa práce!“ Zakričala som to do telefónu a zložila som. Volám sa Kristína Labudová.

Ráno sa začalo ako každé iné. Slnko preniklo cez lístie stromov. Mária vzala syna za ruku. “

Večerný dážď ticho bubnoval na okno. Nina sedela pri stole. Pred sebou mala otvorenú knihu.

Zuzana Nováková robí nechty už veľa rokov. Raz zažila chvíľu, ktorú si zapísala do srdca. Rozhodla sa

„Odíďte od stola, vás sem nikto nevolal.” Mária Horváthová držala rukou operadlo stoličky.

Sedela pri okne v tichom byte. V rukách držala telefón. Na displeji svietilo známe meno. Prsty sa jej

Niekedy si to všimneme len tak, mimochodom. Mama sa pozerá na vnúča inak, ako sa kedysi pozerala na nás.

Sedela som sama v kuchyni. Za oknom sa stmievalo. Myšlienky mi odišli do minulosti. Videla som pred sebou

Je večer. Na zadnom sedadle auta sedí pes. Srsť má bielo-hnedú, celá v skvrnách. Na krku mu visí čierne