Dlho premýšľala, čo by si mala priať do nového roka. Nerobila si zoznamy. Nesnívala o veľkých veciach.

Mama vždy čakala pri okne. Snehu pribúdalo každým rokom viac. “Dcéra prišla minule, prídem aj teraz,”

Pozrela som na fotku a zastavila sa. Dievča ako z iného sveta. Žiadne červené vlasy. Žiadne modré pramene.

Rok sa pomaly končí. Vracajú sa mi spomienky. Najviac na tie ťažké chvíle. Keď sa všetko zdalo nad moje sily.

— Оксана взагалі не знає, що таке справжня робота, — голосно сказала Галина Степанівна, дивлячись на

— Чого це я маю утримувати дорослого чоловіка, поки він шукає себе на дивані в моїй квартирі?

Dnes sa mi stala vec, ktorú si budem pamätať dlho. Počas obvyklého behu lesom som stratil kľúče od auta.

— Оксано, добрий день. Ви дачу продали чи втекли звідти назавжди? — голос моєї сусідки Галини Степанівни

Deti sú moje korene. Tak to cítim celý život. Držia ma, keď sa pôda chveje. Keď je cesta ťažká a dlhá.
