Som Jana, mám 52 rokov. Viem, že moje slová veľa žien nepochopí. Niektoré budú krútiť hlavou.

Tento mesiac oslávila šesť rokov. Stále si jasne pamätám ten deň. Našla som ju celkom malú.

Nevyhýbam sa ľuďom, pretože ich nemám rád. To chcem povedať hneď na začiatku. Svet ma jednoducho vyčerpáva.

Prvá sviečka na torte ešte horela, keď otec zaklopal lyžičkou o pohár. Všetci v sále stíchli.

Každú nedeľu som cítila ten istý zvierajúci pocit v hrudi. Ako pred najťažšou skúškou v živote.

Deväťročný chlapec sedí nehybne vo svojej školskej lavici. Hodina plynie pomaly. Zrazu ho prejde zimomriavka.

Vlk nikdy neokusne mršinu. Nie zviera, nie človeka. Taká je jeho povaha. Žije podľa pravidiel, ktoré

Boli sme bohatí a nevedeli sme o tom. Vyrastali sme na dvoroch. Kolená mali sme rozbité, ruky špinavé od hliny.

V ten novembrový večer našim bytom v Trnave voňala vanilková babka a zázvorový čaj. Ilonka, moja štrnásťročná