Malinové kríky u Daniely
Dvere starého domu pri Banskej Štiavnici zaškrípali, keď ich Daniela otvorila plecom. V rukách nosila
Zibainis
Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie.
Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie. “Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie,”
Zibainis
Nie som nahnevaná. Len zatváram dvere, ktoré už dávno nevedú tam, kam túži ísť moje srdce. Nie je v tom hnev ani zatrpkn
Nie som vôbec nahnevaná. Mám hlboký pokoj v duši. Prečo to tak cítim? Zatváram staré dvere.
Zibainis
Bol to pochmúrny a tichý deň: obloha bola zahalená sivými mrakmi a v miestnosti vládla jemná osamelosť. Sedela pri okne
Bol to deň. Bol taký tichý. Obloha bola sivá. Mraky viseli nízko. V izbe vládol pokoj. Bolo to ticho.
Zibainis
Môj partner ho našiel vonku — samého, trasúceho sa, tak malého. Nekonal žiadny pohyb, neštekal, neutekal. Stál tam, para
Môj partner ho našiel vonku. Bol celkom sám a triasol sa. Vyzeral tak veľmi maličký. Nekonal žiadny pohyb.
Zibainis
Nie som nahnevaná. Len zatváram dvere, ktoré už dávno nevedú tam, kam túži ísť moje srdce. Nie je v tom hnev ani zatrpknutosť.
“Nie som nahnevaná.” “Len zatváram dvere.” “Dvere už dávno nevedú.”
Zibainis
V tú noc, keď som viedla moju malú Lunu do parku, skupina mužov začala kričať na mňa a sledovať nás.
Tá noc bola chladná a tichá. Prechádzala som sa s Lunou parkom. Zrazu sa objavila skupina cudzích mužov.
Zibainis
Pocítil som úctu, keď som pomáhal rodičom zapnúť staré rádio
Prišiel som k rodičom na obed. Mama varila polievku. Otec sedel na záhrade pri stole. Stôl bol drevený
Zibainis
Mama, tak veľmi mi chýbaš
— Mama, tak veľmi mi chýbaš. — Viem to, dcérka moja. Hoci ma nevidíš, nikdy som neodišla. Som v každom
Zibainis