Dvere starého domu pri Banskej Štiavnici zaškrípali, keď ich Daniela otvorila plecom. V rukách nosila

Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie. “Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie,”

Nie som vôbec nahnevaná. Mám hlboký pokoj v duši. Prečo to tak cítim? Zatváram staré dvere.

Bol to deň. Bol taký tichý. Obloha bola sivá. Mraky viseli nízko. V izbe vládol pokoj. Bolo to ticho.

Môj partner ho našiel vonku. Bol celkom sám a triasol sa. Vyzeral tak veľmi maličký. Nekonal žiadny pohyb.

“Nie som nahnevaná.” “Len zatváram dvere.” “Dvere už dávno nevedú.”

V tú noc, keď som viedla moju malú Lunu do parku, skupina mužov začala kričať na mňa a sledovať nás.
Tá noc bola chladná a tichá. Prechádzala som sa s Lunou parkom. Zrazu sa objavila skupina cudzích mužov.

Prišiel som k rodičom na obed. Mama varila polievku. Otec sedel na záhrade pri stole. Stôl bol drevený

— Mama, tak veľmi mi chýbaš. — Viem to, dcérka moja. Hoci ma nevidíš, nikdy som neodišla. Som v každom
