Keď mama už nie je, svet sa naraz zmení.
Navždy. Bez výnimky.
Stratí sa hlas, ktorý sa o teba vždy bál.
“Kam ideš? Daj mi vedieť,” hovorila.
“Mami, veď som dospelá,” odpovedala som.
Dnes by som za to volanie dala všetko.
Zmizne domov, ktorý čakal v každom čase.
Teplý aj v najchladnejšie dni.
Kto nás teraz takto čaká?
Nikto sa už nepozerá tak nežne.
Nikto neobjíme tak, aby bolesť roztopila.
Nikto nerozumie bez slov.
Pamätám si jej ruky na mojej tvári.
“Všetko bude dobré,” šepkala.
Verila som jej bezhranične.
Život ide ďalej, aj keď to nechceme.
Práca čaká. Rodina potrebuje.
No vo vnútri zostáva ticho.
Prázdno, ktoré nič nezaplní.
“Mami, ako si to vždy robila?” pýtala som sa jej.
“Srdcom, dieťa moje,” odpovedala.
Teraz tomu srdcu rozumiem lepšie.
Jej smiech žije iba v spomienkach.
Zavrela som oči a počula som ho znova.
Bol plný slnka a pokoja.
Jej starostlivosť zostala v maličkostiach.
V tom, ako varím jej recepty.
V tom, ako hovorím deťom “obleč si sveter.”
Jej láska zostala v krvi, v srdci.
V každej pauze, keď na ňu myslím.
V každej modlitbe, ktorú šepkám večer.
Spomínam si, ako držala moju ruku v nemocnici.
“Neboj sa, som tu,” hovorila mne, hoci bola slabá.
Bola silnejšia ako ja v tej chvíli.
Pamätám si posledné slová, ktoré mi povedala.
“Postarám sa o teba aj odtiaľ,” šepkala.
Neverila som, že to je možné.
Dnes verím inak.
Keď fúka vietor, cítim jej dotyk.
Keď snívam, počujem jej hlas.
“Si v poriadku?” pýta sa ticho.
“Som, mami,” odpovedám do tmy.
Niekedy sa pýtam seba samej:
“Prečo ma to tak bolí ešte teraz?”
Odpoveď je jednoduchá — lebo milovala naplno.
Jej fotografia stojí na mojom stole.
Pozerám sa na ňu každé ráno.
“Dobré ráno, mami,” hovorím potichu.
Deti sa pýtajú na babku.
“Aká bola babka?” pýta sa dcéra.
“Bola ako slnko,” odpovedám jej.
Mama nezmizne celá.
Stane sa svetlom v tieni.
Dotykom vetra na líci.
Šepotom v snoch, keď spíme.
Zostane kúskom duše.
Navždy v nás.
Navždy súčasťou toho, kým sme.
Mama odišla, ale láska zostala.