Mama sa mení.
Takmer nikto si to nevšimne.
Už nespí ako kedysi.
Budí sa v noci, spotená, hoci je chladno.
Zavrie oči.
Spánok neprichádza.
Jej telo je unavené.
Nesie váhu, ktorú nikto nevidí.
Niekedy mrzne.
Inokedy horí zvnútra bez príčiny.
Srdce sa jej rozbúši.
Pamäť ju zradí v najhoršej chvíli.
Slzy prichádzajú bez varovania.
Sama nevie prečo.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy padajú potichu, deň po dni.
Pozrie sa do zrkadla.
Niekedy nespozná tú ženu.
“Kto je to?” pomyslí si.
Odpoveď neprichádza hneď.
Okolie to vidí inak.
Skrýva posmech za ľahké slová.
“Preháňa,” povie niekto.
“To je len vek,” dodá iný.
“Je dramatická,” zašepká susedka.
Ako keby si to vyberala sama.
Nikto sa nepýta: “Ako sa cítiš?”
Nikto nečaká na odpoveď.
Nechápu, že jej telo zatvára kapitolu.
Nie je to ľahké.
Premena bolí.
Málokto to pochopí.
Nie je neznesiteľná.
Ona sa mení.
Prechádza mostom, ktorý nikto nevidí.
Od ženy, ktorou bola, k žene, ktorá sa rodí.
Cíti sa neviditeľná.
Svet sa pozerá inde.
Oslavuje mladosť.
Oslavuje hladkú pokožku.
Zabúda na zrelú ženu.
Zabúda, že potrebuje čas.
“Prečo si taká citlivá?” opýta sa dcéra.
Mama len mlčí.
Vie, že slová by nepomohli.
Vysvetliť to je ťažké.
“Nie som taká ako predtým,” povie raz večer.
“To je v poriadku,” odpovie jej muž.
Ale aj on to nechápe celé.
Snaží sa, a to stačí.
Potrebuje trpezlivosť.
Potrebuje nežnosť.
Potrebuje spoločnosť, nie súd.
Potrebuje objatie bez otázok.
“Som s tebou,” povie jej sestra jedného dňa.
“Nie si sama.”
Mama sa na ňu pozrie.
Oči sa jej naplnia slzami.
“Ďakujem,” zašepká.
Viac nepovie.
Niekedy stačí jedna veta.
Niekedy stačí, že ťa niekto vidí.
Zmena neprestane.
Ale samota môže.
Stačí si všimnúť.
Stačí byť nablízku.
Mama sa mení.
Tento raz si to niekto všimol.