Existuje stav duše, ktorý sa nazýva „už netreba“.
Spoznáš ho pomaly, ticho, bez veľkých slov.
Prestaneš čakať na hovor.
Prestaneš kontrolovať telefón každú chvíľu.
Prestaneš hľadať zmysel medzi riadkami správ.
Hovory už nezahrievajú ako kedysi.
Slová neliečia, len unavene dopadajú.
Ospravedlnenia znejú ako meškajúci vlak.
Na ten vlak si si už dávno nekúpila lístok.
Nie je to urážka, ver mi.
Nie je to ani hnev.
Je to ticho, ktoré sa konečne upokojilo.
Pamätáš si, ako si potrebovala vysvetlenia?
Rozhovory až do svitania, plné nádeje.
Sľuby „zmením sa“ si počula veľakrát.
„Teraz to bude inak,“ znelo tak presvedčivo.
A potom príde chvíľa, čo ťa prekvapí.
Ani pravda už nič nezmení.
„Prečo mi je to jedno?“ pýtaš sa sama seba.
Pretože city nie sú vypínač na stene.
Nezapneš ich, keď sa ti to zrazu hodí.
V živote treba robiť veci včas.
Hovoriť, kým ešte niekto počúva.
Objímať, kým ešte niekto čaká s otvorenou náručou.
Chrániť, kým je ešte čo chrániť.
Pani Jana mi raz povedala podobný príbeh.
Čakala roky na jedno jediné slovo.
Keď prišlo, už jej nič nehovorilo.
„Prečo práve teraz?“ spýtala sa potichu.
Odpoveď neprišla, lebo už nebolo treba.
Všetko má svoju trvanlivosť, aj city.
Láska sa môže minúť ako chlieb.
Dôvera sa drobí deň po dni.
Aj „my“ má svoj koniec, svoju hranicu.
Nebolí, že to nevyšlo, to prijmeš.
Bolí, že bolo toľko šancí.
Koľko večerov si mohla povedať pravdu?
Koľko rán si mohol objať bez slova?
Koľko chvíľ ostalo nevyužitých, premárnených?
Žiadna z nich nebola využitá včas.
A to je tá najväčšia bolesť.
Nie strata, ale premárnený čas.
Nie koniec, ale mlčanie predtým.
Ľudia si myslia, že majú večnosť.
Myslia si, že zajtra bude ešte priestor.
Ale zajtra sa mení na „už neskoro“.
A „už neskoro“ sa mení na „už netreba“.
Ten stav príde tíško, bez búchania dverí.
Jedného dňa sa zobudíš a je pokoj.
Nie šťastie, len pokoj bez čakania.
Vtedy vieš, že si to prežila.
Už netreba. A to stačí vedieť.