Niekedy sa vzťahy nekončia hádkami.
Končia sa tichom.
Spočiatku je to drobnosť.
Správa prišla, odpoveď na ňu meškala.
“Ozvem sa neskôr,” napísala kamarátka.
Telefonát sa odložil na inokedy.
Stretnutie sa posunulo už tretí raz.
“Nestihnem, mám toho veľa,” znela výmluva.
Hovorila som si, že je to bežné.
Každý má prácu, starosti, rodinu.
Veď aj ja som bývala zaneprátaná.
Postupne som si však čosi všimla.
Niečo sa medzi nami tíško zmenilo.
Už som nebola prvá, komu napísala radosť.
Už som nebola tá, komu zdôverila bolesť.
Kde zmizol ten každodenný kontakt?
Kedy presne sa to stalo?
Nikto mi to nepovedal priamo.
Nikto nepriznal, že sa niečo zlomilo.
Len ticho, deň za dňom, hustlo.
“Ako sa máš?” napísala som raz po mesiaci.
Odpoveď prišla až na druhý deň.
Krátka, chladná, bez otázky naspäť.
Vtedy mi to došlo úplne.
Ak sa neozvem ja, nič neprijde.
Ticho zostane viseť medzi nami navždy.
Spomínala som si na staré roky.
Na kávu, smiech, dlhé telefonáty do noci.
Kam sa to všetko stratilo?
Zmenila sa ona, alebo som sa zmenila ja?
Možno obe, možno len život okolo nás.
Deti, vnúčatá, choroby, iné starosti.
Každá sme mala plné ruky práce.
A pritom sme si sľubovali vernosť priateľstvu.
Sedela som sama pri okne.
Telefón ticho ležal na stole.
Chcela som napísať, ale slová neprichádzali.
Čo ešte povedať po toľkom čase?
Má zmysel oživovať to, čo vyhaslo?
Alebo je lepšie pustiť to tiché odumieranie?
Zavolala som sestre, spomenula som to.
“To sa stáva,” povedala pokojne. “Vzťahy sa menia.”
“Ale bolí to,” odpovedala som potichu.
“Vieme, že bolí. Aj tak to musíme prijať.”
Pozrela som znova na telefón.
Napísala som len jedno slovo: “Chýbaš.”
Odpoveď neprišla ani ten deň.
Ani ten ďalší, ani týždeň potom.
Niektoré vzťahy nezomrú naraz.
Len sa pomaly rozplynú v tichu.