Z malého dievčatka vyrástla moja blízka osoba, no navždy zostane mojou dcérou.

Pozerám sa na ňu a nechápem, kam zmizol čas.

Ešte vždy vidím to malé dievčatko s vrkočmi.

A dnes sedí predo mnou dospelá žena.

Sedíme spolu v tichej, slnkom zaliatej izbe.

Svetlo padá mäkko, takmer nežne.

Naše ruky sa dotýkajú, prepletené.

Nič nehovoríme, len sa pozeráme.

Na stene za nami visí fotka v rozmazanom ráme.

Je to obraz, ktorý nám pripomína minulosť.

„Mami, pamätáš si ten deň?“ spýtala sa tíško.

„Ktorý deň, zlatko?“ opýtala som sa ja.

„Keď som spadla z bicykla pred domom.“

„Ako by som na to zabudla,“ povedala som s úsmevom.

„Plakala som ako malé dieťa,“ zasmiala sa.

„A ja som ťa držala celú noc,“ dodala som.

Tie chvíle sa nedajú vymazať.

Zostávajú vyryté hlboko v srdci.

„Vieš, že si sa vtedy veľmi zmenila?“ pýtam sa jej.

„Ako to myslíš?“ odpovedala prekvapene.

„Vyrástla si z dievčatka na ženu.“

„Ale pre teba som stále tvoje dieťa,“ povedala tíško.

Prikývla som, lebo mala pravdu.

Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

Materská láska je jednou z nich.

„Niekedy sa bojím, že ťa stratím,“ priznala som sa.

„Prečo by si ma strácala?“ spýtala sa znepokojene.

„Lebo čas letí tak rýchlo,“ vysvetlila som.

„Ale ja som stále tu, mami,“ upokojila ma.

Stisla moju ruku pevnejšie.

Cítila som jej teplo a istotu.

„Vieš, čo si pre mňa najdôležitejšia?“ spýtala som sa.

„Čo, mami?“ opýtala sa so záujmom.

„Tvoj úsmev, ktorý mi dáva silu,“ povedala som.

Usmiala sa a oči sa jej zaslzili.

„A tvoja láska mi dáva pokoj,“ dodala.

Objali sme sa v tichom porozumení.

V tej chvíli svet okolo prestal existovať.

Boli sme len my dve, matka a dcéra.

Spojené láskou, ktorá nepozná hranice.

„Chcem, aby si vedela, že som na teba hrdá,“ povedala som.

„Aj ja som hrdá na teba, mami,“ odpovedala.

Slzy šťastia nám stekali po lícach.

Bol to okamih čistej vďačnosti.

„Čo by si robila bez mňa?“ spýtala sa so smiechom.

„Nevedela by som, ako žiť,“ povedala som pravdivo.

Zasmiali sme sa obe, uvoľnené a šťastné.

Táto chvíľa bola darom, ktorý si budem pamätať.

Čas plynie, deti rastú, mení sa všetko.

Jedno však zostáva navždy neotrasiteľné.

Moja dcéra je a bude mojím srdcom.

Rate article
Zibainis
Add a comment

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

18 + nineteen =

Z malého dievčatka vyrástla moja blízka osoba, no navždy zostane mojou dcérou.