Nepochopila som to hneď.
Ľudia nezmiznú zrazu.
Najprv zmizne ich hlas z telefónu.
Potom prestanú chodiť obyčajné správy.
„Už si jedla?“ – také jednoduché slová.
A jedného dňa je v byte príliš ticho.
Ticho, ktoré si už nedá nevšimnúť.
Mám zvláštny zvyk.
Keď ma niečo bolí, siaham po telefóne.
Keď som šťastná, siaham po telefóne tiež.
Ruka to urobí skôr, než rozmýšľam.
A potom mi pamäť potichu pripomenie.
Už nie je komu volať.
Kedysi by som dala všetko za jedno stretnutie.
Obyčajné, bez veľkých slov.
Bez vysvetľovania, bez ospravedlnení.
Len si sadnúť vedľa seba.
Cítiť tú známu vôňu.
Objať sa na chvíľu.
Je to veľa pýtať?
Nie, už neprosím o zmenu osudu.
Nechcem prepisovať, čo sa stalo.
Nepotrebujem iný život.
Mám svoj, aký je.
Potrebujem len jeden okamih.
Jednu tichú sekundu včerajška.
Prečo práve sekundu?
Lebo aj to by stačilo.
Aby som mohla znovu objať tých, čo odišli.
Pamätám si každý detail.
Jej smiech, jeho krok v predsieni.
Vôňu kávy ráno.
Zvuk kľúčov v zámke.
Všetko to mám v hlave uložené.
Ale to nestačí.
Chcem to cítiť, nie len spomínať.
Je rozdiel medzi spomienkou a dotykom.
Veľký rozdiel, veru.
Sedím večer sama v kuchyni.
Hodiny tikajú hlasnejšie než kedysi.
Pýtam sa, prečo si človek uvedomí lásku neskoro.
Prečo až vtedy, keď už niet komu povedať.
Možno je to tak u každého.
Možno si to uvedomíme všetci raz.
Telefón leží vedľa na stole.
Nezvoní.
Už dlho nezvoní tak, ako kedysi.
Ale ja ešte stále čakám.
Čakám na tú jednu sekundu včerajška.
Len jednu.
To by stačilo.