Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru.
Park bol tichý, len vtáky ešte spievali.
Oni dvaja kráčali pomaly, ruka v ruke.
Marta sa usmiala a pozrela na muža vedľa seba.
“Pamätáš si náš prvý spoločný večer?” spýtala sa.
“Ako by som mohol zabudnúť,” odpovedal Jozef.
Svetlo bolo zlatisté, mäkké, takmer rozprávkové.
Stromy okolo nich sa jemne hýbali vo vetre.
Kráčali bez poriadneho cieľa, len tak, spolu.
Ich tváre vyžarovali pokoj a spokojnosť.
“Je to už toľko rokov,” povedala Marta tíško.
“Roky prešli, ale city ostali,” odpovedal Jozef.
Zastavili sa na chvíľu pri starej lavičke.
“Sadneme si?” spýtal sa Jozef.
“Áno, len na chvíľu,” prikývla Marta.
Sadli si spolu, stále držiac sa za ruky.
Pozerali na slnko, ktoré sa dotýkalo stromov.
“Pamätáš si, ako sme sa tu prvýkrát stretli?” spýtala sa.
“Samozrejme. Bol som nervózny ako chlapec,” zasmial sa Jozef.
“Aj ja som bola,” priznala Marta s úsmevom.
Vietor jemne prešiel cez lístie nad nimi.
Chvíľu len tak sedeli, bez slov.
“Čo by si zmenil, keby sa dalo vrátiť čas?” spýtala sa Marta.
“Nič,” povedal Jozef pevne. “Všetko by som zopakoval.”
Marta sa naklonila a pobozkala ho na líce.
“Aj ja,” povedala tíško.
Slnko zapadalo pomalšie, ako si pamätali.
Zdalo sa, že čas sa pre nich zastavil.
“Si stále moja najväčšia láska,” povedal Jozef.
“A ty moja,” odpovedala Marta.
Vstali a pokračovali v prechádzke parkom.
Cesta bola dlhá, ale kroky ľahké.
“Mám pocit, že sme mladší ako kedysi,” zasmiala sa Marta.
“Pri tebe sa vždy cítim mladý,” povedal Jozef.
Prešli okolo fontány, kde sa voda jemne trblietala.
Deti sa hrali v diaľke, smiech sa nesol vzduchom.
“Pamätáš si naše deti tu bežať?” spýtala sa Marta.
“Ako by som zabudol,” usmial sa Jozef.
Spomienky sa im vracali jedna za druhou.
Každá bola plná tepla a radosti.
“Sme šťastní, že sme to všetko zažili spolu,” povedala Marta.
“Veľmi šťastní,” prikývol Jozef.
Zastali pri strome, kde kedysi vyryli svoje mená.
Písmená boli ešte viditeľné, hoci vyblednuté.
“Stále tu sú,” povedala Marta dotýkajúc sa kôry.
“Ako naša láska,” dodal Jozef.
Pozreli sa na seba s hlbokým pochopením.
“Si pripravená na ďalší rok spolu?” spýtal sa Jozef.
“Vždy,” odpovedala Marta s úsmevom.
Slnko konečne zapadlo za horizont.
Park sa ponoril do mäkkého súmraku.
Kráčali domov, stále držiac sa za ruky.
Láska naozaj zastavila čas.