Sedím pri okne a pozerám na dcéru.
Drží šálku čaju oboma rukami.
Vonku je ešte skoro ráno.
Obloha má teplé farby, ružové a oranžové.
Na nebi visí útly mesačný kosák.
Ticho v izbe je príjemné.
Nepotrebujeme veľa slov.
“Mami, prebudila si sa skoro,” hovorí.
“Nemohla som spať,” odpovedám.
“Prišla som sa pozrieť na východ slnka.”
Sadám si k nej na stoličku.
Chvíľu sledujeme oblohu spolu.
Mesiac postupne bledne.
Slnko sa pomaly dvíha.
“Pamätáš si, ako sme toto robili, keď som bola malá?” pýta sa.
“Pamätám,” hovorím s úsmevom.
“Vždy si vstávala prvá.”
“A ty si ma volala k oknu.”
Zasmeje sa tichým smiechom.
“Aj teraz by som ťa zavolala.”
“Som rada, že si prišla,” hovorím.
“Chcela som ťa vidieť,” odpovedá.
Dívam sa na jej tvár v rannom svetle.
Vyzerá pokojne a šťastne.
“Máš veľa práce?” pýtam sa.
“Mám, ale toto je dôležitejšie.”
Jej slová mi hrejú srdce.
“Si dobrá dcéra,” hovorím jej.
“Učila si sa od najlepšej,” odpovie.
Obaja sa usmejeme.
Čaj v šálke jej pomaly chladne.
Nevadí jej to.
Viac ju zaujíma rozhovor so mnou.
“Chýbala si mi,” hovorím ticho.
“Aj ty mne,” odpovedá.
Vonku sa rozjasňuje čoraz viac.
Mesiac úplne zmizol.
Slnko osvetľuje celú izbu.
“Je krásne ráno,” hovorí dcéra.
“Je krásne, pretože si tu,” dodávam.
Pozrie na mňa s láskou v očiach.
“Vždy budem chodiť domov, mami.”
“To mi dáva pokoj,” hovorím.
Sedíme ešte chvíľu bez slova.
Počúvam jej dýchanie vedľa seba.
Cítim, ako sa mi srdce plní vďakou.
Tieto chvíle sú vzácne.
Nič iné teraz nepotrebujem.
Dcéra mi dáva radosť každým dňom.
Robí môj život krajším, len tým, že je.