Dnes som bola v supermarkete.
Vedľa mňa stál starší pán.
Odhadovala som ho na 76 rokov.
Volal sa pán Štefan.
Náhle mu z rúk vypadol pohár.
Bola to zaváranina.
Sklo sa rozletelo po celej podlahe.
Hluk bol poriadny.
Pán Štefan sa okamžite rozrušil.
Ruky sa mu triasli.
V dlani zvieral drobné mince.
Predtým si ich počítal.
Zisťoval, či mu vyjdú na nákup.
Vydesila ho predstava platenia škody.
Nie samotné rozbité sklo.
Bál sa, že nebude mať na jedlo.
Takýto strach som ešte nevidela.
Hneď pribehla predavačka.
Začala naňho zvyšovať hlas.
„Musíte to upratať a zaplatiť,“ povedala.
Pristúpila som k nej.
„To ja som ten pohár zhodila,“ povedala som.
Pozrela sa na mňa prekvapená.
„Vy?“ spýtala sa.
„Áno, nedávala som pozor,“ odpovedala som.
Poprosila som ju, aby nekričala.
Ospravedlnila som sa za nešťastie.
Situácia sa rýchlo upokojila.
Predavačka prikývla a odišla po zmeter.
Pán Štefan na mňa hľadel.
Jeho pohľad bol plný úľavy.
Vypadalo to, ako by som mu zobrala ťažké bremeno.
Pre neho to nebola banálna nehoda.
Bol to pocit hanby.
Strach, že nezvládne základné veci.
Spýtala som sa ho, či je v poriadku.
„Áno, ďakujem vám,“ povedal tichým hlasom.
Ruky sa mu ešte chvíľu triasli.
Bolo mi z toho smutno.
Pomyslela som si na dnešných dôchodcov.
Mnohí musia obracať každý cent.
Chlieb alebo konzerva sú pre nich luxus.
Celý život pracovali.
Teraz počítajú drobné pri pokladni.
Vídame seniorov predávať veci na ulici.
Robia to, aby si privyrobili.
Dôchodky im na život nestačia.
Pomoc nemusí byť veľký čin.
Niekedy stačí jedna veta navyše.
Naše „nič sa nestalo“ môže byť pre druhého koniec sveta.
Stačí byť len človekom.