Existuje stav duše, ktorý sa nazýva „už netreba“.
Pozná ho každá žena, ktorá dlho čakala.
Prestaneš sledovať telefón.
Prestaneš hľadať zmysel medzi riadkami.
„Možno zavolá,“ hovorila som si ešte včera.
Dnes už neviem, prečo by mal.
Hovory ma už nezahrejú.
Slová ma už neuzdravia.
Ospravedlnenia prichádzajú ako meškajúci vlak.
Lístok na ten vlak som si dávno nekúpila.
Nie je to urážka.
Nie je to ani hnev.
Je to ticho, ktoré sa vo mne upokojilo.
Kedysi som potrebovala vysvetlenia.
Potrebovala som rozhovory do svitania.
Počula som sľuby: „zmením sa“.
Počula som: „teraz to bude iné“.
Verila som tomu celé roky.
Potom prišla chvíľa, keď aj pravda prestala niečo meniť.
„Prečo mi to hovoríš až teraz?“ spýtala som sa.
Odpoveď som nepotrebovala.
City nie sú vypínač.
Nezapneš ich, keď sa ti to zíde.
Všetko v živote treba robiť včas.
Hovoriť, keď niekto ešte počúva.
Objímať, keď niekto ešte čaká.
Chrániť, keď je ešte čo chrániť.
Moja mama mi raz povedala podobnú vetu.
„Láska nečaká navždy,“ hovorila.
Tenkrát som jej nerozumela.
Dnes rozumiem príliš dobre.
Všetko má svoju trvanlivosť.
Aj láska.
Aj dôvera.
Aj to spoločné „my“.
Pamätám si večery, keď som čakala pri okne.
Pamätám si sľuby, ktoré neprišli.
Pamätám si nádej, ktorá postupne vyhasínala.
Nebolo to zo dňa na deň.
Bolo to pomalé, ako sviečka, čo dohára.
A to najbolestivejšie nie je, že to nevyšlo.
Je to tá hromada premárnených šancí.
Koľko ráz som mohla odísť skôr?
Koľko ráz som mohla povedať pravdu nahlas?
Dnes už vieme oboje, že bolo neskoro.
Niektoré dvere sa zatvoria ticho.
Bez hádky, bez kriku.
Len sa raz prestanú otvárať.
A vtedy prichádza pokoj, ktorý nečakáš.
Už netreba. A to stačí.