Som stará mama. Mám veľa vnúčat a každé mi dalo niečo iné.
Niekedy sa ma pýtajú, koho mám najradšej.
“Babka, kto je tvoj najmilší?” pýtala sa ma raz malá Zuzka.
Vždy odpovedám rovnako.
“Všetci ste moje srdce,” hovorím im.
A je to pravda.
Pamätám si roky, keď bol náš dom plný detského smiechu.
Hračky boli rozhádzané po celej záhrade.
Otázky nebrali konca.
“Babka, prečo je obloha modrá?” pýtal sa jeden.
“Babka, môžem dostať ešte koláč?” pýtal sa druhý.
Ich kroky zneli ako hudba.
Nikdy som si nemyslela, že mi bude chýbať ten chaos.
Dnes sú z nich dospievajúci ľudia.
Majú svoje cesty, svoje sny.
Niektorí študujú, iní už pracujú.
Všetci sa menia, rastú, objavujú svet.
A ja ich sledujem s hrdosťou v srdci.
Keď prídu na návštevu, všetko sa vráti.
Objatia sú rovnako vrúcne ako kedysi.
Úsmevy sú tie isté.
“Babka, chýbala si nám,” povedia mi pri dverách.
A ja sa vždy rozplačem od radosti.
Minulý týždeň prišli všetci naraz.
Dom bol opäť plný hlasu.
Sedeli sme pri stole dlho do noci.
“Pamätáš, ako som ti rozbil vázu?” spomínal vnuk Marek.
“Pamätám,” smejem sa.
“A ja som ti ukradla posledný koláč,” priznala sa Zuzka.
Smiali sme sa spoločne.
Tie chvíle sú vzácnejšie ako čokoľvek iné.
Pýtam sa sama seba, ako to všetko tak rýchlo prešlo.
Kam zmizli tie roky?
Deti vyrástli, ale láska zostala.
Niekedy večer sedím sama v kuchyni.
Pozerám na fotografie na stene.
Každé vnúča má svoj príbeh.
Každé mi dalo kúsok radosti.
Niekedy si pokladám otázku, čo bude ďalej.
Budú mať vlastné deti?
Budem to ešte zažiť?
Dúfam, že áno.
Chcem vidieť, ako sa ich životy budú rozvíjať.
Chcem byť pri tom, keď budú potrebovať radu.
Moje srdce je rozdelené medzi všetkých rovnako.
A zároveň je celé pre každého z nich.
Láska sa nezmenšuje delením, naopak, rastie.
To je najväčší dar, ktorý mi dali.
Som stará mama a som hrdá na každé jedno z nich.