Milé priateľky, toto je pre vás.
Vstupujeme do novej etapy života.
Je iná, hlbšia, tichšia.
Všímame si vrásky na tvári.
Striebro vo vlasoch nás prezrádza.
Telo sa zmenilo, váha pribudla.
“Kedy sa to stalo?” pýtam sa sama seba.
Pozriem na mladé dvadsaťpäťročné ženy.
Usmejem sa, nie zo závisti.
Spomínam si, kde som kedysi stála.
Aj ony budú raz stáť tam, kde my teraz.
Čas si ide svojou cestou.
Už nie sme dievčatá v letných šatách.
Mladosť má rýchlosť a novosť.
My máme múdrosť a charakter.
My máme prežitú pravdu.
Vybudovali sme rodiny vlastnými rukami.
Držali sme domácnosti pokope.
Platili sme účty, aj keď bolo ťažko.
Prežili sme choroby, niekedy vážne.
Zažili sme zlomené srdcia.
“Ako to prežijem?” pýtali sme sa vtedy.
Pochovali sme ľudí, ktorých sme milovali.
Naučili sme sa žiť so žiaľom.
A napriek tomu stále stojíme.
Niektoré sme sa rozlúčili s tými, čo boli všetko.
Svet sa nám na chvíľu zrútil.
A predsa znovu vstávame.
To je naša sila.
Sme tie, ktoré prežili.
Sme tiché bojovníčky.
Nikto nás nevidí v boji.
Ale my vieme, čo sme zvládli.
Sme ako dobré víno.
Časom len vzácnejšie.
Sme ako nadčasové autá.
Každým rokom hodnotnejšie.
Duchom sme vzácnejšie, srdcom silnejšie.
Naše telá nesú príbehy.
Nesú odvahu aj nežnosť.
Nesú silu, ktorú sme nazbierali.
“Mám sa hanbiť za svoj vek?” pýtam sa.
Odpoveď je jasná — nie.
Vstúpme do tejto etapy s dôstojnosťou.
S jemnosťou a hrdosťou.
Hrdosťou na to, čo sme prekonali.
Nikdy sa neospravedlňuj za starnutie.
Starnutie nie je strata.
Je to privilégium, ktoré nie každý dostal.
Žime ho s vďakou.