Kým sú rodičia nablízku, si ešte dieťa.
Nezáleží, koľko máš rokov.
Aj so štyridsiatkou na krku si stále niečie dieťa.
Máš svoj dom. Máš prácu. Máš plné ruky povinností.
A napriek tomu si dieťa.
Pretože existuje číslo, na ktoré môžeš zavolať.
Existuje hlas, ktorý ťa upokojí.
Existuje miesto, kam sa dá vrátiť — hoci len v spomienkach.
Detstvo nekončí narodeninami.
Nekončí ani sťahovaním z domu.
Končí jedným jediným okamihom.
Tým, keď si povieš: mama už tu nie je.
Alebo: otec odišiel navždy.
V tej chvíli sa svet zrazu zväčší.
Stane sa chladnejším.
Hlučnejším, cudzím, prázdnym.
Ty ďalej chodíš do práce.
Varíš obed, usmievaš sa susedom.
Ale vnútri sa pretrhne niečo, čo sa nikdy nezašije.
Pretože bez rodičov už nie si len dospelý človek.
Si sirota.
Nikto to slovo nahlas nepovie.
Nikto ti to nenapíše do občianky.
A pritom to cítiš každý deň.
Aj keď máš manžela.
Aj keď máš deti, vnúčatá, priateľky.
Niečo chýba a nič to nevyplní.
Vtedy začneš iným spôsobom chrániť spomienky.
Staráš sa o ne ako o plamienok sviečky.
Chrániš ich pred vetrom každodennosti.
Pretože sú to posledné dvere domov.
Domov, kam sa už telom nevrátiš.
Pamätáš si mamin smiech v kuchyni?
Pamätáš si, ako otec čítal noviny pri okne?
Tie obrazy sú teraz tvojím pokladom.
Nosíš ich v sebe ako tajný odkaz.
Niekedy sa ti vynorí jej veta uprostred dňa.
„Nezábudni sa dobre obliecť,“ počuješ znova.
Alebo otcovo: „Všetko bude dobré.“
Tie slová ťa ešte stále držia nad vodou.
Spomienky nestarnú tak ako telo.
Zostávajú rovnaké, teplé, verné.
A práve preto ich treba chrániť celý život.
Pretože keď zhasnú, zhasne aj kúsok teba.
Rodičia odchádzajú, ale ich hlas zostáva v nás.
To je jediný domov, ktorý nám nikto nevezme.