Mama sa mení

Mama sa mení.
Skoro nikto si to nevšimne.
Prechádza ťažkým obdobím života.
Je to prirodzený prechod.
Hovorí sa o ňom len zriedka.
V noci sa už tak hlboko nevyspí.
Zobudí sa a je jej horúco.
Pritom je v izbe chladno.
Raz ju zaleje teplo.
Inokedy ju roztrasie zima.
Srdce jej zrazu búši.
Bez príčiny, bez varovania.
Telo sa unaví rýchlejšie ako predtým.
Akoby nieslo neviditeľné bremeno.
„Bolia ma kĺby,“ povie niekedy potichu.
Myšlienky sa jej rozpŕchnu.
Zabudne dátum.
Zabudne meno.
A to bolí viac než telo.
Veď kedysi si pamätala všetko.
Sviatky, zoznamy, narodeniny.
Drobnosti, čo držali rodinu pokope.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Ráno sa pozrie do zrkadla.
„Kto je tá žena?“ pýta sa sama seba.
Okolie hovorí, že je podráždená.
Hovoria, že je prehnane citlivá.
Ale kto naozaj vie, čím prechádza?
Nie je to len telo.
Je to vnútorná premena.
Tiché lúčenie s časťou seba.
Svet chce mladosť a energiu.
Žena sa v ňom občas stratí.
Cíti sa neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
No mama sa nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe samej.
Ide po neviditeľnom moste.
Medzi tým, kým bola.
A tým, kým sa stáva.
Čo teraz najviac potrebuje?
Nie odsudzovanie.
Nie iróniu.
Nie ticho.
Potrebuje úctu.
Nežnosť.
Oporu.
A niekedy stačí len vetu povedať:
„Som tu. Nie si sama.“