Nemôžem ho vziať so sebou do reštaurácie.
Čašníci krútia hlavou.
Majitelia sa ospravedlňujú.
Vraj hygiena, vraj predpisy.
Nemôžem s ním prenajať byt.
Majitelia bytov sú neoblomní.
“Zvieratá u nás nie,” počujem stále.
Na pláž tiež nemôžeme ísť.
Niekomu to prekáža.
Niekomu vadí srsť, niekomu štekot.
Vo vlaku sa na nás pozerajú krivo.
Ľudia si prisadnú ďalej.
Niektorí si hlasno povzdychnú.
V autobuse je to horšie.
Žiadajú lístok pre neho.
Alebo chcú, aby vystúpil.
Niekedy sa cítim ako votrelkyňa.
So svojím vlastným psom.
Vo vlastnom meste.
Pýtam sa sama seba, čím sme vinní.
On za nič nemôže.
Ja tiež nie.
Len sme spolu.
A to niekomu stačí na odsúdenie.
Ale keď sa všetko rúca, on zostáva.
Keď prídem domov smutná, čaká pri dverách.
Keď plačem, položí hlavu na moje kolená.
Nehovorí nič.
Len je tam.
To je viac, než dajú niektorí ľudia.
Spomínam si na susedu, pani Oľgu.
Jej dcéra ju volá raz za mesiac.
Pes jej dcéry by jej volal denne, hovorí so smiechom.
Smeje sa, ale v očiach má smútok.
Keď sa stratí dieťa v lese, pes neodpočíva.
Hľadá, kým ho nenájde.
Nepozná únavu, nepozná strach.
Pozná len vernosť.
Taká vernosť sa nedá kúpiť.
Nedá sa ani naučiť.
Buď je, alebo nie je.
A on ju má.
Ľudia nás posielajú preč z reštaurácií.
Z bytov, z pláží, z autobusov.
Ale z jeho srdca ma nikto nevyhodí.
To miesto je moje navždy.
Možno svet nemá miesto pre nás oboch.
Možno ho nikdy nebude mať.
Ale on stojí pri mne, nech sa deje čokoľvek.
Svet nás odmieta, on nikdy nie.