Na cintoríne bolo ticho ako v kostole.
Ľudia tam chodia hovoriť k tým, čo už neodpovedia.
Ale niekedy sa stane niečo iné.
Niekedy odpovie mŕtvy tým, čo ešte žijú.
Presne takú chvíľu zažila jedna žena minulú jeseň.
Išla upraviť hrob svojho muža.
Vzala kvety, vedro, hrabličky.
Cestou medzi hrobmi si všimla malého chlapca.
Sedel na zemi pri jednom hrobe.
Objímal náhrobný kameň oboma rukami.
Vedľa neho ležala školská taška.
Taška bola otvorená, knihy vypadnuté.
Žena sa zastavila.
“Chlapček, si tu sám?” spýtala sa tichým hlasom.
Chlapec sa ani nepohnul.
“Čakám na tatu,” povedal.
Žena sa zľakla.
“Kde je tvoj tato?” spýtala sa opatrne.
Chlapec ukázal na kameň.
“Tu,” povedal. “Ale nehovorí.”
Žena si kľakla k nemu.
“Ako sa volá tvoj tato?” spýtala sa.
“Marek,” povedal chlapec.
Prečítala meno na kameni.
Bolo tam napísané presne tak.
“A tvoja mama?” spýtala sa žena.
“Je v práci,” povedal chlapec.
“Vie, že si tu?”
Chlapec pokrútil hlavou.
Žena cítila, ako sa jej zovrelo srdce.
“Poď, zavoláme jej,” povedala.
Chlapec sa nepohol.
“Tato mi sľúbil, že počká,” povedal.
“Na čo počká?” spýtala sa žena.
“Kým mu povedem jedničku,” povedal chlapec.
Vytiahol z tašky zošit.
Na stránke bola veľká červená jednotka.
“Chcel som mu to povedať sám,” dodal tichšie.
Žena sa musela odvrátiť, aby neplakala.
Pozbierala s ním knihy.
Pomohla mu vstať.
“Tvoj tato to vie,” povedala mu.
“Odkiaľ?” spýtal sa chlapec.
“Pozerá sa na teba odvšadiaľ,” povedala žena.
Chlapec sa na chvíľu zamyslel.
Potom sa prvýkrát usmial.
“Tak mu to povedzme spolu,” povedal.
Chlapec pokľakol ešte raz ku kameňu.
“Tato, mám jednotku,” zašepkal.
Vietor pohol lístím nad hrobom.
Žena vzala chlapca za ruku a odviedla ho k bráne.
Niektoré odpovede prichádzajú v tichu.