Pozri sa, ocko, ako som vyrástla bez teba.
Pozri, ako sa o mňa maminka stará každý deň.
Je to srdce, ktoré nikdy neoddychuje.
Už viem chodiť, ocko.
Prvé kroky som urobila bez teba.
Maminka ma držala za ruku.
“Pomaly, dcérka moja,” hovorila.
Vždy dávala pozor, aby som nespadla.
A keď som aj spadla, hneď bola pri mne.
Zodvihla ma s láskou, bez jediného slova výčitky.
“To nič, to bolí len chvíľu,” povedala.
Pamätáš sa, ocko, ako som plakala?
Ty si to nepočul.
Ty si bol vtedy ďaleko.
Maminka bola jediná, kto to počul.
Vieš, ocko, niekedy v noci nemôžem spať.
Maminka pri mne bdie.
Sedí na kraji postele a hladí mi vlasy.
“Spi, zlatko, mamina je tu,” šepká.
Ty v tej chvíli spíš pokojne.
Bez starostí o mňa, bez starostí o nás.
Pýtam sa niekedy, či na nás myslíš.
Maminka len mlčí a usmeje sa smutne.
“Nevieme, dcérka. Možno áno, možno nie,” povie.
Ja chcem veriť, že áno.
Deti vždy veria, že otec niekam patrí.
Aj keď ho nevidia roky.
Rástla som pomaly, krok po kroku.
Každý úspev patril maminke.
Prvé slovo, prvý krok, prvý deň školy.
Ona bola vždy tam.
Fotila ma, objímala ma, chválila ma.
“Si moja hrdinka,” hovorila mi často.
A ja som sa pýtala, kde je moj hrdina.
“Ocko má svoju cestu,” odpovedala maminka.
Nerozumela som tomu ako malá.
Teraz už trochu viac rozumiem.
Niekedy je cesta ťažšia, než sa zdá.
Niekedy človek odíde a nevráti sa.
Maminka nikdy nehovorila zle o tebe.
Len mlčala, keď som sa pýtala príliš.
“Raz pochopíš, zlatko,” vravela tichým hlasom.
Dnes už chápem viac, než si myslíš.
Chápem, že láska sa dokazuje činmi.
Nie slovami povedanými zďaleka.
Maminka bola pri mne každú noc.
Ty si bol len meno v mojich otázkach.
Pozri sa, ocko, ako som vyrástla bez teba.
Vyrástla som s láskou tej, čo nikdy neodišla.