Hodiny ukazovali po polnoci.
Katarína spala vedľa mňa, vyčerpaná po náročnom dni.
Ja som ešte nespal.
Telefón na nočnom stolíku zasvietil.
Upozornenie z Facebooku.
Žiadosť o priateľstvo od ženy menom Lucia.
Meno som poznal.
Lucia, ktorú som poznal ešte zo školy.
Srdce mi poskočilo.
“Prečo mi píše po toľkých rokoch?” pomyslel som si.
Opatrne som sa posadil, aby som Katarínu nezobudil.
Žiadosť som prijal.
O minútu prišla správa.
“Ahoj, dlho sme sa nevideli,” napísala Lucia.
Odpovedal som opatrne.
“Ahoj, to je prekvapenie.”
Rozhovor sa rozbehol rýchlo.
Pýtala sa na môj život.
Pýtal som sa na jej.
“Vydala som sa, ale rozviedli sme sa,” napísala.
Cítil som sa nesvoj.
Pozrel som na Katarínu.
Spala pokojne.
Vrátil som sa k telefónu.
Lucia písala čoraz osobnejšie.
“Vždy som na teba myslela,” napísala.
Nevedel som, čo odpovedať.
“Mám manželku,” napísal som jej.
“Viem, len chcem byť priateľka,” odpísala rýchlo.
Niečo mi na tom neznelo dobre.
Rozhovor pokračoval ešte hodinu.
Pocit viny rástol.
Odložil som telefón.
Nespal som celú noc.
Ráno som sa rozhodol.
“Musím to povedať Kataríne,” povedal som si.
Pri raňajkách som bol ticho.
Katarína si to všimla.
“Niečo sa stalo?” spýtala sa.
“Včera mi napísala Lucia,” povedal som.
“Lucia zo školy?” spýtala sa prekvapene.
“Áno, chatovali sme dlho,” priznal som.
Katarína sa zamyslela.
“Prečo mi to hovoríš až teraz?” spýtala sa.
“Chcel som byť k tebe čestný,” povedal som.
Mlčky sa na mňa pozrela.
“Oceňujem, že si to povedal,” povedala.
Objali sme sa mlčky.
Lucii som napísal poslednú správu.
“Prepáč, ale toto nie je pre mňa dobré,” napísal som.
Zablokoval som jej profil.
Jedna správa takmer zničila dôveru, ktorú sme si rokmi budovali.