Súrodenci sú prvými priateľmi, ktorých nám život dáva.
No s rokmi sa z nich stávajú cudzinci.
Ako deti sme sa hrávali spolu každý deň.
Hádali sme sa, delili sa o tajomstvá, robili hlúposti.
Rástli sme pod jednou strechou.
Niekedy sme si pomáhali, inokedy sme sa hnevali.
Delili sme sa o všetko, aj o posledný kúsok koláča.
Potom prišla dospelosť.
Práca, rodina, povinnosti nás rozdelili.
Mária si to prežila presne tak.
So svojím bratom Jozefom bola ako deti nerozlučná.
Spávali v jednej izbe, hrali sa na dvore, chodili spolu do školy.
“Ty si môj najlepší kamarát,” hovorievala mu vtedy.
Jozef sa len smial a ťahal ju za vlasy.
Roky plynuli rýchlo.
Mária sa vydala, Jozef si založil rodinu.
Stretávali sa už len na Vianoce.
“Ako sa máš, Jozef?” pýtala sa po telefóne.
“Dobre, dobre, len veľa práce,” odpovedal stroho.
Rozhovory boli krátke, formálne.
Mária cítila, že im niečo chýba.
“Pamätáš si, ako sme kradli jablká u susedov?” spomenula si raz.
Jozef sa zasmial. “To bolo dávno.”
Ale v jeho hlase bola nostalgia.
Rodičia zomreli pred piatimi rokmi.
Po pohrebe sa videli ešte menej.
Mária si myslela, že je to normálne.
Veď každý má svoj život, svoje starosti.
Jedného dňa jej zavolal syn Jozefa, Martin.
“Teta Mária, otec je v nemocnici,” povedal vážne.
Mária stuhla. “Čo sa stalo?”
“Infarkt. Je stabilizovaný, ale chce ťa vidieť.”
Okamžite sa vybrala do nemocnice.
Cestou si spomínala na detstvo.
Na spoločné hry, na dvor, na jablká.
Keď vošla do izby, Jozef vyzeral slabý.
“Mária,” zašepkal a usmial sa.
“Prečo sme si tak vzdialili?” spýtala sa so slzami.
“Život nás odniesol,” povedal ticho. “Ale srdce zostalo rovnaké.”
Chytila ho za ruku.
“Sľúbim ti, že to zmeníme,” povedala pevne.
Jozef prikývol. “Chcem svoju sestru späť.”
Odtiaľ sa začalo stretávať každý týždeň.
Telefonovali si častejšie, spomínali na starí čas.
Jozef sa zotavil a pozval ju na obed.
“Pamätáš, ako mama varila guláš?” spýtal sa s úsmevom.
“Pamätám,” odpovedala Mária. “Chýba mi to.”
Spoločne navštívili aj rodný dom.
Sadli si na starú lavičku pod jabloňou.
“Sme stále rodina,” povedal Jozef potichu.
Mária sa naňho pozrela s úľavou.
Niekedy stačí jedna chvíľa, aby sme sa znova našli.