Mama sa mení.
Takmer nikto si to nevšíma.
Prechádza tichým obdobím života.
Je to prirodzený prechod.
Hovorí sa o ňom len zriedka.
Už nespí ako kedysi.
Zobúdza sa uprostred noci.
Je jej horúco, hoci v izbe je chladno.
Raz ju zaplaví horúčava.
Inokedy sa trasie od chladu.
Srdce jej náhle búcha.
Bez zjavnej príčiny.
„Čo sa to so mnou deje?“ pýta sa sama seba.
Telo sa unaví rýchlejšie.
Ako by nieslo neviditeľné bremeno.
Kĺby bolia.
Myšlienky sa rozptyľujú.
Niekedy zabudne dátum.
Alebo meno.
A to bolí viac ako bolesť v tele.
Veď kedysi si pamätala všetko.
Sviatky, narodeniny, nákupné zoznamy.
Malé detaily, ktoré držali rodinu spolu.
Teraz sa jej to vytráca z hlavy.
„Prečo si to nepamätám?“ opakuje si.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Sú rána, keď sa pozerá do zrkadla.
A sotva v ňom spozná samu seba.
„Kto je táto žena?“ pomyslí si.
Hovoria o nej, že je podráždená.
Hovoria, že je príliš citlivá.
Ale kto naozaj chápe, čím prechádza?
Nie je to len telo.
Je to vnútorná premena.
Je to tiché lúčenie.
S časťou samej seba.
Vo svete, kde sa žena hodnotí podľa mladosti.
Podľa energie a pohodlnosti okolia.
Niekedy sa cíti neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
„Počuje ma ešte niekto?“ pýta sa ticho.
Mama sa však nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe samej.
Prechádza neviditeľný most.
Medzi tým, kým bola, a kým sa stáva.
Čo teraz najviac potrebuje?
Nie je to odsudzovanie.
Nie je to irónia.
Nie je to ticho okolia.
Potrebuje úctu a nežnosť.
Potrebuje podporu rodiny.
Potrebuje pochopenie detí.
Potrebuje, aby ju niekto počúval.
Niekedy len potrebuje objatie.
Niekedy len potrebuje vypočuť sa.
Stačí jedna veta.
Stačí jeden pohľad.
„Som tu,“ povedz jej.
„Nie si sama,“ dodaj.
To jej stačí.
Mama sa mení.
A potrebuje ťa pri tom.