Mama sa mení.
Skoro nikto si to nevšíma.
Prechádza ťažkým obdobím života.
Je to prirodzený prechod.
Málokto o ňom hovorí nahlas.
Už nespí ako kedysi.
Zobúdza sa uprostred noci.
Je jej horúco, hoci v izbe je chladno.
Raz ju zaplaví teplo.
Inokedy ju strasie mráz.
Srdce jej zrazu rozbúcha.
Bez dôvodu, bez varovania.
Telo sa unaví rýchlejšie.
Ako by nieslo neviditeľný náklad.
Kĺby bolia.
Myšlienky sa rozpŕchnu.
Niekedy zabudne dátum.
Niekedy zabudne meno.
A to bolí viac ako telo.
Veď kedysi si pamätala všetko.
Sviatky, nákupy, narodeniny.
Malé veci, čo držali rodinu spolu.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Niekedy sa na seba pozrie v zrkadle.
A tú ženu sotva pozná.
„Je podráždená,“ hovoria ľudia.
„Je príliš citlivá,“ dodávajú.
Ale kto naozaj rozumie, čím prechádza?
Nie je to len telo.
Je to vnútorná zmena.
Tiché rozlúčenie s časťou seba.
Svet hodnotí ženu podľa mladosti.
Podľa energie, podľa výkonu.
Mama sa niekedy cíti neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
Ale mama sa nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe samej.
Prechádza neviditeľný most.
Medzi tým, kým bola.
A tým, kým sa stáva.
Čo teraz potrebuje najviac?
Nie je to posudzovanie.
Nie je to irónia.
Nie je to ticho.
Potrebuje úctu.
Potrebuje nežnosť.
Potrebuje podporu.
A možno len jednu vetu.
„Som tu.
Nie si sama.“