Kým sú rodičia nablízku, si ešte dieťa.
Platí to aj pri štyridsiatke.
Platí to, aj keď máš svoj dom.
Aj keď máš prácu a plné ruky povinností.
Prečo to tak je?
Pretože je komu zavolať v nedeľu večer.
Je čí hlas počuť na druhej strane telefónu.
Je kam sa vrátiť, aspoň v spomienkach.
Detstvo nezmizne so vekom v občianskom preukaze.
Zmizne v jednej jedinej chvíli.
V chvíli, keď si uvedomíš: mama už nie je.
Potom prichádza druhá rana: otec už nie je.
A svet sa odrazu zväčší.
Stane sa chladnejším.
Stane sa hlučnejším, aj keď je ticho.
Ty žiješ ďalej.
Chodíš do práce, varíš, usmievaš sa na susedov.
Ale vnútri sa niečo nenávratne posunulo.
Kto ťa teraz čaká doma, ako kedysi čakali oni?
Nikto.
Lebo keď rodičia odídu, nie si len dospelý človek.
Si sirota.
Aj keď to slovo nikto nahlas nevysloví.
Aj keď okolo teba stoja deti, manžel, priatelia.
Je to zvláštny druh samoty.
Taká, ktorú nevidno zvonka.
Pamätáte si ešte vôňu maminej kuchyne?
Ja áno, a bolí to aj po rokoch.
Pamätáte si otcov smiech pri nedeľnom obede?
Ja tiež, a chcela by som ho počuť ešte raz.
Vtedy začneš chrániť spomienky ako posledný pokrad.
Ako svetlo v dome, kde zhasli všetky lampy.
Každá fotka sa stane vzácnou.
Každá veta, ktorú povedali, sa stane posvätnou.
„Daj si čiapku, fúka,“ hovorila mama.
„Zavolaj, keď dôjdeš domov,“ hovoril otec.
Teraz tie vety znejú len v hlave.
Už ich nepovie nikto iný rovnako.
Snažíš sa ich zapísať, nahrať, nezabudnúť.
Bojíš sa, že raz aj ten hlas v spomienkach stíchne.
Deti sa pýtajú, aká bola babka.
Vnúčatá chcú vedieť, ako vyzeral dedko.
Rozprávaš im príbehy, ktoré si sama žila.
Dávaš im kúsok domu, ktorý už neexistuje.
Pretože tie spomienky sú všetko, čo zostalo.
Všetko z domova, kam sa už nedá vrátiť.
Môžeme aspoň nosiť ten domov v srdci?
Áno, to nám nikto nevezme.
Kým sú rodičia nablízku, si dieťa.
Keď odídu, staneš sa strážcom ich lásky.