— Mama, tak veľmi mi chýbaš…
— Viem to, dcérka moja.
— Ako to môžeš vedieť, keď si tak ďaleko?
— Nie som ďaleko. Som stále pri tebe.
— Nevidím ťa. Len ťa cítim v bolesti.
— Aj v bolesti som s tebou.
Som v každom údere tvojho srdca.
— Niekedy mám pocit, že si len sen.
— Som viac než sen, dcérka.
Moje slová žijú v tvojich myšlienkach.
Môj smiech sa skrýva v tvojom úsmeve.
— Chýba mi tvoj hlas, mama.
— Počúvaj ticho. Tam ma nájdeš.
Keď sa smeješ, sme spolu znova.
Sedíme vedľa seba ako kedysi.
— Pamätáš si tie nedeľné obedy?
— Pamätám. Boli to vzácne chvíle.
Tešili sme sa z jednoduchých vecí.
Z malých radostí sa skladalo naše šťastie.
— Chcem byť znova malým dieťaťom pri tebe.
— Buď sama sebou. To stačí.
Ži odvážne, dcérka moja.
— Bojím sa žiť bez teba.
— Nie si sama. Nikdy nebudeš.
Hľadaj silu v obyčajných veciach.
— V čom, mama? Povedz mi.
— V tom, čo sme robili spolu.
V záhrade, pri kávy, v tichu večera.
— Tie chvíle mi teraz chýbajú najviac.
— Preto zostali v tebe navždy.
A pamätaj, dcérka moja.
Každá tvoja slza nesie lásku.
— Prečo plačem aj po toľkom čase?
— Pretože srdce ešte potrebuje plakať.
Dovoľ si to, keď to cítiš.
— A potom? Čo mám robiť potom?
Potom zdvihni oči k svetlu.
Usmej sa pre naše spomienky.
— Dokážem sa ešte usmievať, mama?
— Dokážeš. Ja ti verím.
Spomienky nezomierajú, len sa menia.
— Chcem si ich nosiť navždy so sebou.
— Nos ich v srdci, nie v smútku.
Som tu. Vždy budem.
V tichej a svetlej hĺbke tvojho srdca.
— Cítim ťa, mama. Konečne ťa cítim.
— Tak ma už nikdy nestrácaj.
Láska neumiera. Len sa stíši.