Mám 67 rokov.
Bývam sama v Košiciach.
V starom dvojizbovom byte.
Kedysi tu znel detský smiech.
Voňali sladké koláče z rúry.
Večer hrávala hudba z rádia.
V chodbe sa váľali bundy a tašky.
Teraz je tu len ticho.
Také hlboké, že neviem dýchať.
Niekedy sa mi zdá, že aj steny mlčia zo smútku.
Manžel zomrel pred ôsmimi rokmi.
Odišiel tíško, v spánku.
Zobudila som sa vedľa prázdneho miesta.
“Jožko, zobuď sa,” povedala som potichu.
Nezobudil sa už nikdy.
Dcéra Martina odišla do Bratislavy.
Syn Peter sa odsťahoval do Brna.
Obaja majú svoje rodiny, svoje starosti.
Volajú raz za týždeň, niekedy menej.
“Mami, ako sa máš?” pýta sa Martina.
“Dobre, dobre,” odpovedám vždy rovnako.
Neviem im povedať pravdu.
Že sa bojím ticha v byte.
Že jem sama pri stole pre štyri osoby.
Že v noci počujem len tikot hodín.
Susedka Anička ma raz pozvala na kávu.
“Pani Veronika, prídite, posedíme si,” povedala.
Išla som, aj keď som sa triasla zimou vo vlastnom srdci.
Rozprávali sme sa o starých časoch.
O deťoch, o mužoch, o živote.
“Vieš, aj ja som sama,” priznala Anička.
“Muž zomrel, syn je v Anglicku.”
Pozrela som na ňu a videla seba.
Ten istý smútok, tá istá únava.
“Čo robíš cez dni?” spýtala som sa.
“Chodím do klubu dôchodcov,” odpovedala.
“Majú tam kartičky, kávu, spoločnosť.”
Zaváhala som, no potom som sa spýtala viac.
“Myslíš, že by som tam zapadla?”
“Určite, Veronika, prídi so mnou.”
Nasledujúci týždeň som išla prvýkrát.
Srdce mi bušilo ako pred skúškou.
V klube sedeli ženy mojho veku.
Smiali sa, hrali karty, pili čaj.
Jedna žena sa na mňa usmiala.
“Nová tvár! Poď, sadni si k nám.”
Sadla som si, ruky sa mi triasli.
Pomaly som sa uvoľnila, počúvala príbehy.
Niektoré boli smutné, iné veselé.
Zistila som, že nie som sama vo svojom smútku.
Každá tu nosila nejakú stratu.
Postupne som začala chodiť pravidelne.
Spoznala som nové tváre, nové príbehy.
Byt je stále tichý, keď prídem domov.
Ale už to ticho neznie tak prázdno.
Viem, že zajtra pôjdem znova medzi ľudí.
To mi dáva silu žiť ďalej.
Ticho ostáva, ale už ma nerozdrví.