Mama vstáva ako prvá v dome.
Ešte je tma, ešte spia všetci.
Ona už premýšľa, čo bude k obedu.
Deti si to neuvedomujú.
Pre nich je raňajky samozrejmosť.
Čistá bielizeň sa objaví ako kúzlom.
Nikto sa nepýta, kto to urobil.
“Mami, kde mám tie ponožky?”
Mama vie, kde je všetko.
Vie, kedy má kto zubára.
Pamätá si narodeniny tety aj suseda.
Nosí v hlave celý kalendár rodiny.
A pritom sama nemá čas sadnúť si.
Raz sa jej opýtala dcéra.
“Mami, prečo sa nikdy nesťažuješ?”
Mama sa len usmiala.
“Komu by to pomohlo?”
Taká bola odjakživa.
Ticho, bez slov, bez nárokov.
Robila to, čo bolo treba.
Nečakala poďakovanie.
Nečakala ani všimnutie.
Stačilo jej, že je rodina pokope.
Večer, keď si všetci ľahli spať.
Ona ešte poumývala riad.
Pozrela sa, či majú deti pokryté.
Skontrolovala, či je zamknuté.
Až potom si sadla na chvíľu.
Len ona a tichá kuchyňa.
V tej tichosti bola jej sila.
Nikto nevidel tú únavu.
Nikto nevidel tie starosti.
Len ona vedela, čo všetko nesie.
Jedného dňa ochorela.
Zrazu nebolo navarené.
Zrazu bol doma neporiadok.
Deti sa pozreli jedno na druhé.
“Kde je mama, keď ju potrebujeme?”
Vtedy pochopili, čo robila.
Vtedy videli tú prázdnotu.
Mama bola stĺp celého domu.
Bez nej sa všetko rozpadalo.
Syn jej prinesúl čaj do postele.
“Mami, prepáč, že sme to nevideli.”
Ona sa len pohladila po ruke.
“Teraz to viete. To stačí.”
Odtedy sa veci zmenili.
Deti pomáhali bez vyzvania.
Všimli si tie malé veci.
Poďakovali aj za obyčajný obed.
Mama si konečne mohla sadnúť.
Nie preto, že prestala starať sa.
Ale preto, že už nebola sama.
Mama nesie dom na pleciach ticho.