Pozrela som na fotku a zastavila sa.
Dievča ako z iného sveta.
Žiadne červené vlasy.
Žiadne modré pramene.
Žiadny krúžok v nose.
Žiadny piercing v perách.
Žiadne tetovanie na ruke.
Žiadne roztrhané džínsy.
Len jemná tvár.
Čistý pohľad.
Pokojný úsmev.
“Takto vyzerala krása kedysi,” povedala som si.
Spomenula som si na staré fotografie.
Na čiernobiele portréty babičky.
Na jej jemné črty.
Na jej pokojné oči.
Krása bez okázalosti.
Krása bez potreby upútať pozornosť.
“Prečo dnes musí byť všetko extrémne?” pýtala som sa sama seba.
Mladé dievčatá farbia vlasy na nemožné farby.
Pichajú si kov do tváre.
Kreslia si obrázky na kožu navždy.
Trhajú si oblečenie úmyselne.
A ja sa pýtam – kam zmizla jednoduchosť?
Táto fotka mi pripomenula niečo dôležité.
Krása nepotrebuje ozdoby.
Krása nepotrebuje šokovať.
Stačí čistá tvár.
Stačí upratané vlasy.
Stačí pokojný výraz.
Pozrela som sa znova na obrázok.
Dievča sa nesnažilo zapadnúť do trendu.
Nesnažilo sa byť iné za každú cenu.
Bolo prirodzené.
Bolo skutočné.
“Toto je skutočná kráska,” povedala som nahlas.
Žiadne filtre na fotke.
Žiadne úpravy v telefóne.
Len prirodzené svetlo.
Len prirodzená tvár.
Napadlo mi, čo by povedala moja mama.
Určite by súhlasila so mnou.
Krása sa nekričí.
Krása sa necítiť.
Stačí sa jednoducho pozerať.
A v tichu obdivovať.
Niekedy je najkrajšie práve to jednoduché.