Deti sú moje korene.
Tak to cítim celý život.
Držia ma, keď sa pôda chveje.
Keď je cesta ťažká a dlhá.
V nich je môj začiatok.
V nich je moja sila.
V nich je moje pokračovanie.
Bez nich by som nebola tým, čím som.
Vnúčatá sú moje kvety.
Jemné, skutočné, plné života.
Prichádzajú v správnom čase.
Keď srdce už pozná hodnotu času.
Keď sa netreba nikam ponáhľať.
Stačí sa dívať a tešiť sa.
“Babka, poď sa pozrieť!” kričia na mňa často.
A ja idem, hoci ma bolia kolená.
Pre ne prekonám všetko.
Pre ne vstanem aj v noci.
Ďakujem Bohu za všetko.
Nie za ľahký život.
Ten ľahký nebol nikdy.
Ani za dokonalé dni.
Tých bolo málo.
Ďakujem za možnosť vidieť, ako rastú.
Za prvé kroky mojich detí.
Za prvé slová mojich vnúčat.
Za pády a silu znovu vstať.
“Mami, ja to zvládnem,” hovorila mi dcéra.
A zvládla, hoci to bolo ťažké.
Za smiech, ktorý rozjasní svet.
Aj keď trvá len chvíľu.
Pamätám si, ako som sa bála.
Bála som sa, že to nezvládnem.
Že nebudem dobrá matka.
Že nebudem dobrá babka.
“Neboj sa, mama ťa má rada,” hovorím vnúčatám.
A verím tomu z celého srdca.
Je to veľké šťastie.
Vidieť rozkvitať život.
Život, ktorý si kedysi držala v náručí.
Ten maličký, krehký život.
Dnes už chodí, rozpráva, sníva.
“Babka, budem ako ty,” povedala mi vnučka včera.
Srdce mi poskočilo radosťou.
Láska nezmizne.
Len pokračuje ďalej.
Z generácie na generáciu.
Z náručia do náručia.
A tak to má byť.
Deti a vnúčatá sú moje korene i kvety naraz.
