Zima vtedy bola tuhá.
Sneh nám sahal po kolená.
Otec ma brával na večerné prechádzky.
Držala som ho pevne za ruku.
Ulice svietili len lampami.
Bolo ticho, len sneh škrípal.
„Poď, dcérka, poďme domov,“ hovoril vždy.
Ja som sa len mlčky pritúlila bližšie.
Po príchode domov sa vždy stalo to isté.
Otec si kľakol k peci.
Vyzliekol mi mokré čižmy.
Postavil ich blízko ohňa.
„Nech sú do rána suché,“ povedal tíško.
Nikdy nič viac nedodal.
Ja som to brala ako samozrejmosť.
Vtedy som nerozumela, čo to znamená.
Len som videla jeho sklonenú postavu.
Videla som jeho ruky, ošúchané od práce.
Pozerala som na plamene v peci.
Teplo mi hrialo tvár.
„Oci, prečo to robíš každý večer?“ spýtala som sa raz.
Usmial sa, ale neodpovedal.
Len pohladil moju hlavu.
„Aby ti nebolo zajtra chladno,“ povedal nakoniec.
Vtedy som to brala ako obyčajnú vetu.
Dnes viem, že to bola láska.
Láska, ktorá nepotrebovala veľké slová.
Láska ukrytá v malých gestách.
V teplých čižmách každé ráno.
V tichu večerných prechádzok.
V jeho pevnej ruke na snehu.
Otec nikdy nehovoril o citoch.
Hovoril rečou činov.
Každý deň to isté, bez slov.
Čižmy pri peci, ako rituál.
Ako tichý sľub, že sa postará.
Teraz, keď som staršia, chápem viac.
Chápem, čo znamenalo jeho ticho.
Chápem váhu jeho pohľadov.
Spomínam si na vôňu dreva v peci.
Na praskanie plameňov vo tme.
Na jeho kroky vedľa mojich malých krokov.
Na sneh, ktorý nás objímal zo všetkých strán.
Dnes už nemám komu rozprávať o tom večeri.
Otec dávno odišiel.
Ale tie obrazy zostali vo mne.
Čižmy pri peci, teplo, ticho.
To všetko bola jeho láska.
Láska, ktorú som pochopila až neskoro.
Teraz viem: niektorá láska nehovorí, len hreje.