Rok sa pomaly končí.
Vracajú sa mi spomienky.
Najviac na tie ťažké chvíle.
Keď sa všetko zdalo nad moje sily.
Keď som si hovorila, že to neunesiem.
V tých momentoch sa objavili ľudia.
Niekto sa spýtal: „Ako sa máš?“
A naozaj chcel vedieť odpoveď.
Nezmizol, keď bolo najhoršie.
Zostal, aj keď cesta bola tŕnistá.
Pýtam sa, koľkí by to zvládli?
Nie veľa.
Ich prítomnosť mi dávala silu.
Bola to istota, ktorú som potrebovala.
Vedela som, že nie som sama.
To je vzácny pocit.
Chcem sa poďakovať.
Každému, kto bol pri mne.
Za podporu, ktorú som cítila.
Za láskavosť, ktorá hojila.
Za trpezlivosť, keď som bola slabá.
Bez nich by bol tento rok iný.
Oveľa ťažší, oveľa osamelejší.
Niekedy si kladiem otázku.
Prečo si niektorí ľudia zaslúžia byť pri nás?
Možno preto, že majú dobré srdce.
Možno preto, že sami niečo prežili.
Vedia, aké je to byť zraniteľný.
Vedia, čo znamená strach.
Preto ostávajú, keď iní odídu.
Spomínam si na jeden večer.
Bola som zúbožená, bez síl.
Zavolala som jednej kamarátke.
Len počula môj hlas a prišla.
Nepovedala veľké slová.
Sedela so mnou, mlčala.
A to stačilo.
Inokedy mi susedka doniesla polievku.
Bez pozvania, bez otázok.
Vedela, že to potrebujem.
Takéto gestá sa nezabúdajú.
Sú malé, ale vážia veľa.
Pýtam sa sama seba, čo by som bola bez nich?
Asi by som sa stratila.
Oni mi pripomenuli, že mám cenu.
Že môj život má zmysel.
Títo ľudia zostanú v mojom srdci.
Navždy, bez výjimky.
Sú mojou oporou.
Sú mojou inšpiráciou.
A za to im ďakujem celou dušou.