Kým sú rodičia nablízku, si ešte dieťa.
Nezáleží, koľko máš rokov.
Štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat.
Máš vlastný dom. Máš prácu. Máš zodpovednosť na pleciach.
Ale stále si niekoho dieťa.
Pretože je komu zavolať.
“Mama, ako sa máš?”
“Oci, poradíš mi?”
Je koho hlas počuť v telefóne.
Je kam sa vrátiť, aspoň v myšlienkach.
Detstvo nezmizne s vekom.
Zmizne v jednej chvíli.
Vtedy, keď si uvedomíš: mama už nie je.
Vtedy, keď si uvedomíš: otec už nie je.
Svet sa zrazu zväčší.
Stane sa chladnejším.
Stane sa hlučnejším.
Ty žiješ ďalej.
Chodíš do práce.
Usmievaš sa na ľudí.
Ale vnútri sa niečo zlomí.
Niečo, čo sa nedá opraviť.
Pretože keď rodičia odídu, prestaneš byť len dospelý.
Stávaš sa sirota.
Aj keď to slovo nikto nahlas nevysloví.
Aj keď máš manžela, deti, priateľov okolo seba.
“Komu teraz zavolám, keď mi bude ťažko?” pýtaš sa sama seba.
Nikto neodpovie.
Ticho býva najhlasnejšie práve vtedy.
A vtedy začneš chrániť spomienky.
Ako sviečku v tmavej izbe.
Ako posledné svetlo v dome, kde už nikto nebýva.
Spomínaš na mamin hlas.
Spomínaš na otcove ruky.
“Pamätáš si, ako varila nedeľné obedy?” pýtaš sa sestry.
“Pamätám,” povie ticho.
Obaja mlčíte.
Spomienky sú všetko, čo zostalo.
Všetko, čo zostalo z domova.
Z domova, kam sa už nedá vrátiť.
Môžeš ísť na tú istú ulicu.
Môžeš otvoriť tie isté dvere.
Ale ten dom už nie je domov.
Je to len budova plná ozvien.
A ty v nej hľadáš hlas, ktorý už nezaznie.
Niekedy sa v noci zobudíš a chceš zdvihnúť telefón.
Potom si spomenieš.
Položíš ho.
Dýchaš pomaly.
“Budem v poriadku,” povieš si potichu.
Nie vždy tomu veríš.
Ale hovoríš to aj tak.
Pretože niekto to musí povedať.
A teraz si na to sama.
Rodičia odišli. Detstvo skončilo navždy.