Ležala tam od skorého rána.
Hlavu mala opretú o studený betón.
Vyzeralo to, ako keby v ňom hľadala objatie.
Oči mala pootvorené, telo úplne nehybné.
Nespala.
Bola jednoducho vyčerpaná.
Dni samoty a hladu si vybrali svoju daň.
Svet okolo nej si ju prestal všímať.
Ľudia prechádzali okolo bez zastavenia.
Jej srsť tvorila zvláštnu mozaiku farieb.
Čierna, oranžová a biela sa miešali dokopy.
Pri bližšom pohľade bolo vidno, že je zanedbaná.
Srsť mala miestami zlepenú, špinavú.
Niekto okolo prehodil len jedno slovo.
“To je len túlavá mačka.”
Nikto sa nezastavil, aby jej pomohol.
Až okoloidúca žena menom Alžbeta si ju všimla.
Prikrčila sa k nej a opatrne sa ozvala.
“Mačička, čo sa ti stalo?”
Mačka ani nepohla okom.
Len slabo dvihla uško, akoby počula.
Alžbeta vytiahla z tašky kúsok salámy.
Podržala ho pod jej nosom.
“No tak, skús aspoň trochu.”
Mačka nepatrne pohla hlavou.
Ten pohyb dal Alžbete nádej.
Zavolala útulok v okolí a opísala situáciu.
“Je tu mačka, vyzerá veľmi zle.”
“Prosím, poraďte mi, čo robiť.”
Žena na druhej strane linky reagovala rýchlo.
“Zabaľte ju do deky a čakajte na nás.”
Alžbeta mala v aute iba staré uteráky.
Opatrne mačku zdvihla a zabalila ju.
Telo bolo ľahké ako perie.
To ju vystrašilo ešte viac.
Za pár minút dorazilo auto útulku.
Vyskočil z neho muž menom Róbert.
“Dobre ste urobili, že ste zavolali.”
Prezrel mačku priamo na mieste.
“Je dehydrovaná, ale dýcha stabilne.”
Alžbeta sa spýtala, čo bude ďalej.
“Zoberieme ju k veterinárovi, hneď teraz.”
Vo veterinárnej ambulancii dostala infúziu.
Lekárka povedala, že šance sú dobré.
“Je mladá, má na to silu.”
Alžbeta čakala vonku celé hodiny.
Keď jej povedali výsledok, vydýchla si.
Mačka prežila najhoršiu noc.
O týždeň už sama jedla z misky.
Alžbeta sa rozhodla, že si ju vezme domov.
Dala jej meno Nádej.
Dnes spí na teplej prikrývke, nie na betóne.