Mama sa mení.
A skoro nikto si to nevšimne.
Prežíva náročné obdobie života.
Je to prirodzený prechod.
Málokto o ňom hovorí nahlas.
Už nespí ako kedysi.
Budí sa v noci.
Je jej horúco, hoci izba je chladná.
Raz príde vlna tepla.
Inokedy ju strasie zima.
Srdce jej zrazu zabúcha rýchlo.
Bez zjavnej príčiny.
Telo sa unaví rýchlejšie.
Akoby nieslo neviditeľné bremeno.
Kĺby ju bolia.
Myšlienky sa rozptyľujú.
Niekedy zabudne dátum.
Alebo meno.
A to bolí viac ako telo.
Veď kedysi si pamätala všetko.
Sviatky, nákupy, narodeniny.
Malé detaily, čo držali rodinu pokope.
Pokožka sa zmenila.
Vlasy rednú.
Sú rána, keď sa nepozná v zrkadle.
„Je podráždená,“ povedia niektorí.
„Príliš citlivá,“ dodajú iní.
Ale kto naozaj chápe, čím prechádza?
Nie je to len telo.
Je to vnútorná premena.
Tiché lúčenie s časťou seba.
Vo svete, kde sa ženu hodnotí podľa mladosti.
Niekedy sa cíti neviditeľná.
Nevypočutá.
Sama.
Mama sa však nestáva zvláštnou.
Stáva sa inou.
Hlbšou.
Silnejšou.
Úprimnejšou k sebe.
Prechádza neviditeľný most.
Medzi tým, kým bola.
A tým, kým sa stáva.
Čo teraz najviac potrebuje?
Určite nie odsudzovanie.
Nie irónia.
Nie ticho.
Potrebuje úctu.
Nežnosť.
A podporu.
Stačia aj len slová:
„Som tu.
Nie si sama.“
Mama si zaslúži pochopenie, nie mlčanie.