— Mama, tak veľmi mi chýbaš.
Šeptala som to do prázdnej izby.
Vedela som, že neprídu žiadne slová.
A napriek tomu som čakala.
— Viem to, moja dcéra.
Hlas prišiel odnikiaľ a odvšadiaľ.
— Aj keď ma už nevidíš, neodišla som.
Som v každom údere tvojho srdca.
Zastavila som sa pri okne.
Slnko svietilo ako v ten posledný deň.
— Moje slová žijú v tvojich myšlienkach.
Spomenula som si na jej rady.
Na to, ako vravela, nech som odvážna.
— Môj smiech znie v tvojom úsmeve.
Dotkla som sa tváre v zrkadle.
Naozaj, bol tam jej úsmev.
— Keď sa smeješ, sme opäť spolu.
Sedíme vedľa seba ako kedysi.
Pamätáš na tie nedeľné obedy?
Na jej smiech pri káve?
Na malé radosti, čo stačili na šťastie?
— Ži odvážne, povedala znova.
Hľadaj silu v obyčajných veciach.
V tom, čo sme robili spolu.
Pozrela som sa na staré fotografie.
Na záhradu, ktorú sadila každú jar.
Na recept na koláč, čo voňal nedeľou.
Slzy prišli skôr, než som čakala.
— Každá tvoja slza nesie čistú lásku, počula som.
Dovoľ si plakať, ak to srdce potrebuje.
Plakala som dlho, bez hanby.
Potom som si utrela tváre.
— Teraz zdvihni oči, povedala tichým hlasom.
Usmej sa pre všetky naše spomienky.
Pozrela som na nebo za oknom.
Bolo jasné, pokojné, modré.
Spomenula som si na jej záhradu v lete.
Na vôňu levandule a čerstvého chleba.
Na jej ruky, ktoré ma hladili po vlasoch.
Čo by si mi povedala teraz, mama?
Čo by si robila na mojom mieste?
Vedela som odpoveď bez slov.
— Som tu, vždy, zašepkala znova.
V tichej a svetlej hĺbke tvojho srdca.
Zhlboka som sa nadýchla.
Srdce bilo pokojne, isto.
Usmiala som sa, prvýkrát po dlhom čase.
Mama tu bola. Navždy.