— Mama, tak veľmi mi chýbaš…
— Viem to, dcéra moja.
Aj keď ma už nevidíš, neodišla som nikam.
Som v každom tlkote tvojho srdca.
Moje slová žijú v tvojich myšlienkach.
Môj smiech počuješ vo svojom úsmeve.
Keď sa smeješ, sme opäť spolu.
Sedíme vedľa seba, ako kedysi.
Tešíme sa z malých chvíľ.
Z tých drobností, čo tvorili naše šťastie.
Pamätáš si tie nedele pri kuchynskom stole?
— Pamätám, mama. Každý detail.
Ako sme piekli koláč a smiali sa na popraskanej panvici.
— Presne to mám na mysli.
Tie chvíle nikdy nezmiznú.
Nesú sa v tebe ďalej.
Žij odvážne, dcéra moja.
Nechaj sa viesť silou, ktorú si vo mne videla.
Hľadaj ju v obyčajných veciach.
V tom, čo sme kedysi robili spolu.
— Ako to mám robiť bez teba?
— Nie som preč, len som inde.
Som v tichu, keď sa zastavíš a dýchaš.
Som vo vôni kávy, ktorú si rada.
Som v piesni, ktorá ti pripomenie detstvo.
— Chýba mi tvoj hlas.
— Počúvaj svoje srdce. Je to môj hlas.
Každá tvoja slza nesie čistú lásku.
Dovoľ si plakať, keď to srdce potrebuje.
Plač je prejav lásky, nie slabosti.
Potom zdvihni oči.
Usmej sa pre všetky spomienky, čo sme spolu vytvorili.
— Skúsim, mama. Naozaj skúsim.
— Viem, že to dokážeš. Si moja dcéra.
Máš moju silu v sebe.
Máš aj môj smiech, aj moju vytrvalosť.
— A čo keď na teba zabudnem?
— To sa nestane.
Spomienky nezmiznú, len sa menia.
Stanú sa súčasťou teba.
— Ľúbim ťa, mama.
— Aj ja ťa ľúbim, dcéra moja.
Vždy som tu.
V tichej a svetlej hĺbke tvojho srdca.
— Budeš tam vždy?
— Vždy. Navždy.
Láska neumiera.