Marek sa narodil s potrebou páčiť sa všetkým.
V škole sa snažil mať najlepšie známky.
Doma chcel byť dokonalým synom.
Medzi kamarátmi hral vždy veselého chlapíka.
Nikdy nepovedal „nie“, aj keď chcel.
„Marek je taký spoľahlivý,“ hovorili o ňom susedia.
On sa pri tých slovách len usmieval.
Vnútri však cítil únavu, ktorú nikomu neukázal.
Jedného večera si zbalil bundu a vyšiel z domu.
Šiel bez cieľa, len tak, do tmy.
Nohy ho zaviedli k lesu za obcou.
Vzduch tam bol chladný a vlhký.
Počul šum stromov nad hlavou.
Pokračoval po úzkom chodníku medzi borovicami.
Po chvíli našiel malý potôčik.
Sadol si na kameň pri brehu.
Voda tiekla pomaly cez okruhliaky.
Sledoval, ako sa svetlo mesiaca odráža na hladine.
Dlho nič nerobil, len pozoroval.
Postupne stíchli aj jeho vlastné myšlienky.
Prvýkrát za roky počul iba ticho.
„Prečo sa stále snažím zapáčiť ostatným?“ spýtal sa sám seba.
Odpoveď neprišla hneď.
Sedel tam a počúval vodu.
Spomenul si na všetky chvíle, keď mlčal, hoci nesúhlasil.
Spomenul si na úsmevy, ktoré boli len maskou.
„Komu to vlastne robím?“ pomyslel si.
Voda pod ním stále tiekla ďalej, bez ponáhľania.
Kamene v potoku jej nestáli v ceste, len ju tvarovali.
Marek si uvedomil, že sa podobá tej vode.
Prispôsobuje sa každému tvaru okolo seba.
Ale možno nemusí.
Možno môže tiecť svojou vlastnou cestou.
Zhlboka sa nadýchol nočného vzduchu.
Cítil, ako sa mu uvoľňujú plecia.
Nikto ho tu nevidel, nikto ho nehodnotil.
Tá myšlienka ho prekvapivo potešila.
„Som tu sám a je to v poriadku,“ povedal si nahlas.
Hlas sa mu v tichu lesa zdal cudzí, no pravdivý.
Zasmial sa sám pre seba, tichým, úprimným smiechom.
Vstal a prešiel sa pozdĺž brehu.
Mesiac mu svietil na cestu medzi stromami.
Cítil sa ľahší, hoci sa nič vonku nezmenilo.
Vrátil sa domov neskoro v noci.
Rodičia už spali, dom bol tichý.
Ľahol si do postele s pocitom, ktorý nepoznal.
Nebol to pocit víťazstva, ale pokoja.
Zaspal s myšlienkou, že zajtra skúsi žiť trochu inak.
Marek sa prvýkrát usmial len pre seba.
Jeho život konečne patril jemu.