Dážď bičoval mesto bez milosti.
Jakub kráčal ulicami sám.
Mal pocit, že svet na neho zabudol.
V jeho vnútri bolo ticho.
Také ticho, aké prichádza po strate.
Keď človek nemá chuť ani dýchať.
Zastavil sa pri starej lavičke v parku.
Sadol si, hlavu sklonil do dlaní.
“Načo to všetko má byť,” pomyslel si.
Zúfalstvo ho pomaly obklopovalo.
Cítil, ako sa prepadá hlbšie.
Dážď mu stekal po tvári spolu so slzami.
Nikto okolo si ho nevšímal.
Ľudia pospevovali popri ňom s dáždnikmi.
Jakub bol pre nich len tieň.
Vtedy pocítil na pleci jemný dotyk.
Nebol vtieravý, len prítomný.
Zdvihol pomaly hlavu.
Pred ním stála žena.
Mala hlboké, chápavé oči.
Akoby poznali každú jeho jazvu.
Nepovedala ani slovo.
Len si k nemu ticho prisadla.
Podala mu kúsok suchej šatky.
Jakub sa na ňu nechápavo pozrel.
“Prečo ste sem prišli?” spýtal sa tichým hlasom.
Žena len pokrčila plecami a usmiala sa.
“Videla som, že potrebujete niekoho blízko,” povedala.
Jakub si utrel tvár šatkou.
Cítil, ako sa v ňom niečo uvoľňuje.
“Myslel som, že ma nikto nevidí,” povedal.
“Ja vás vidím,” odpovedala jednoducho.
Tá veta ho zasiahla priamo do srdca.
Sedeli vedľa seba v tichu dažďa.
Nepotrebovali ďalšie slová.
“Stratil som všetko,” priznal Jakub nakonec.
“Ja viem, aké to je,” povedala žena pokojne.
“Odkiaľ to viete?” spýtal sa.
“Prešla som podobnou cestou,” odpovedala tichšie.
Jakub sa na ňu pozrel inak.
Už to nebola cudzinka.
Bola niekto, kto rozumel.
Prázdnota v ňom sa pomaly rozplývala.
Nepotreboval vysvetlenia ani sľuby.
Uprostred najväčšej tmy ho niekto našiel.
Duša, ktorá kráčala rovnakou cestou.
Jakub už nebol len zlomkom v dave.
Bol konečne niekým, kto je videný.
Dážď pomaly slabol.
Dvaja ľudia zostali sedieť spolu.
Ticho medzi nimi už nebolelo.