Sedela som na balkóne a pozerala na západ slnka.
Nebo bolo oranžové, potom ružové.
Vnučka Zuzka ku mne pribehla s obrázkom.
“Babka, pozri, čo som namaľovala,” povedala.
Na papieri bol skalný ostrov vznášajúci sa v облakoch.
Na ostrove rástol strom s bohatou korunou.
Okolo stromu lietali svietiace motýle.
“To je krásne,” odpovedala som jej.
“Je to miesto, kde sa splnia všetky sny,” vysvetlila Zuzka.
Usmiala som sa a pohladkala ju po vláskoch.
Pripomenulo mi to čas, keď som bola mladá matka.
Vtedy sme nemali veľa peňazí.
Deti chcievali hračky, ktoré sme si nemohli dovoliť.
Pamätám si, ako syn Martin plakal pri výklade.
“Mami, chcem toho vláčika,” prosil.
“Teraz nemôžem, Martinko,” povedala som smutne.
Doma som mu ušila vlastného vláčika z látky.
Nebol taký ako v obchode, ale Martin ho milovat.
“Je lepší ako ten v obchode,” povedal mi večer.
Tie slová si nosím v srdci dodnes.
Zuzka medzitým čakala na moju odpoveď.
“Babka, kúpiš mi taký ostrov?” spýtala sa so smiechom.
“Taký ostrov nekúpiš v žiadnom obchode,” odpovedala som.
“Prečo?” opýtala sa zvedavo.
“Lebo ho musíš nosiť v srdci,” vysvetlila som jej.
Zuzka sa zamyslela a pozrela na obrázok.
“Tak ti ho dám, aby si ho mala v srdci,” povedala.
Objala som ju pevne a cítila teplo jej tela.
Slnko pomaly zapadalo za horizont.
Motýle na obrázku vyzerali, ako by skutočne svietili.
“Vieš, že ťa mám veľmi rada?” spýtala som sa.
“Viem, babka. Aj ja ťa mám rada,” odpovedala Zuzka.
Pozrela som na obrázok ešte raz.
Pripomínal mi, že láska nepotrebuje veľké veci.
Niekedy stačí jeden obrázok, jedno objatie.
Rozmýšľala som o všetkých rokoch, čo ubehli.
O deťoch, ktoré vyrástli, o vnúčatách, ktoré prišli.
Každé z nich mi dalo kúsok radosti.
A ja som im dala všetko, čo som mohla.
Nie vždy hračky, nie vždy peniaze.
Ale vždy srdce, vždy čas.
“Babka, prečo si taká ticho?” spýtala sa Zuzka.
“Len rozmýšľam, aká som šťastná,” odpovedala som.
“Aj ja som šťastná,” povedala a pobozkala ma na líce.
Slnko zapadlo úplne a obloha stmavla.
Zuzka si uložila obrázok do vrecka.
“Nechám si ho navždy,” povedala tichým hlasom.
Pozrela som sa na ňu s hrdosťou.
Vedela som, že láska sa odovzdáva ďalej.
Nie cez veci, ale cez srdce.
A to je to najväčšie bohatstvo.