Najťažší deň smútku neprichádza v deň pohrebu.
Vtedy sú okolo teba ľudia.
Niekto ti podá ruku, niekto ti donesie kávu.
Nie je to ani deň, ktorý si v kalendári zakrúžkovala červenou.
Výročie bolí, to je pravda.
Ale pripravíš sa naň vopred.
Najťažšie prichádza inokedy.
V deň, ktorý vyzerá úplne obyčajne.
Zobudíš sa, uvaríš si čaj, pozrieš z okna.
Všetko ako vždy.
A potom sa niečo stane.
Zasmeješ sa na vtipe v televízii.
Alebo uvidíš krásny západ slnka.
A v tej chvíli ti to dôjde.
“S kým sa o toto podelím?”
Nik tam nie je, kto by to počul.
Srdce sa stiahne, hoci sa nič zlé nestalo.
Len ticho, ktoré bolí viac než slzy.
Chýba ti ten hlas, ktorý ťa volal menom.
Chýba ti objatie, ktoré vedelo všetko upokojiť.
“Prečo to bolí práve teraz?” pýtaš sa sama seba.
Veď je to len bežná nedeľa.
Rovnaké raňajky, rovnaký kostol, rovnaká ulica.
Lenže vo vnútri je to iné.
Vonku pokoj, vnútri krik.
Nikto to na tebe nevidí.
Usmeješ sa na susedu, pozdravíš predavačku.
A v duši máš búrku.
“Ako sa dnes máte?” spýta sa ťa kamarátka.
“Dobre,” odpovieš, hoci to nie je pravda.
Nechceš vysvetľovať, prečo plačeš nad šálkou kávy.
Niekedy to ani sama nevieš vysvetliť.
Je to len vlna, ktorá prejde telom.
Prichádza bez varovania, odchádza tiež tak.
A potom si pomyslíš: toto je znak lásky.
Lebo smútok necítime za niečím, čo nebolo skutočné.
Cítime ho len za tým, čo sme naozaj mali.
Tá láska nezmizla, len zmenila tvár.
Žije v spomienkach, v drobnostiach, vo vôni starého svetra.
Žije v piesni, ktorú spolu počúvali.
Žije v recepte, ktorý si od nej odpísala.
“Mama by sa tomu smiala,” povieš si nahlas.
A na chvíľu je znova blízko.
Možno práve to je zmysel smútku.
Udržať blízkosť tam, kde telo už nie je.
Nie je to slabosť, plakať pri obyčajnej nedeli.
Je to dôkaz, že láska bola silná.
A silná láska nikdy celkom nezmizne.
Len sa premení na niečo tichšie.
Smútok a láska idú ruka v ruke, kým žijeme.
Láska neumiera. Len sa skrýva v spomienkach.