Niekedy sa to stane úplne nečakane.
Kráča ulicou.
V rukách drží šálku kávy.
Deň je obyčajný, nič sa nedeje.
A zrazu to prichádza.
Pocit, že musí povedať mame všetko.
“Mami, počkaj, musím ti niečo povedať,” pomyslí si automaticky.
Nie je to nič veľké.
Len obyčajné veci.
Ako prebehlo ráno.
Čo ju zarmútilo.
Čo jej vyčarilo úsmev.
Kedysi v takých chvíľach siahla po telefóne.
Prsty našli číslo bez rozmýšľania.
“Mami, zdvihni to,” šepkala si vtedy.
Teraz sa ruka zastaví v polovici pohybu.
Telefón zostáva v taške.
Medzi nimi už nie je vzdialenosť.
Je tam ticho.
Ticho, ktoré slová neprekonajú.
“Prečo to bolí aj po toľkom čase?” pýta sa sama seba.
Odpoveď nepozná.
Len vie, že bolesť je tam stále.
Naučila sa hovoriť v myšlienkach.
V duchu rozpráva mame o všetkom.
“Vieš, mami, dnes som videla niečo, čo by si milovala,” hovorí si ticho.
Deliť sa môže aj bez slov.
Pamätá si mamin pohľad.
Ten pohľad, ktorý upokojoval bez reči.
Pamätá si jej intonáciu.
Spomienky sú jediné, čo zostalo.
“Mami, počuješ ma vôbec?” pomyslí si niekedy.
Odpoveď neprichádza, a zároveň prichádza.
Je to v tichu.
Je to v spomienkach.
Bolesť nezmizla.
Ale popri nej žije láska.
Láska tichá a pevná.
Láska, ktorá je stále živá.
“Nezabudla som na teba, mami,” hovorí si každý večer.
Keď sa večer znáša na mesto, zastaví sa.
Zdvihne pohľad k nebu.
Oči sa jej zahmlia slzami.
Ale na tvári sa objaví úsmev.
“Viem, že si niekde tam,” šepne tíško.
Láska si vždy nájde cestu, nech je mama kdekoľvek.
Niekedy sa smútok a úsmev stretnú v jednej chvíli.
A to je v poriadku.
Láska totiž nikdy neodíde.