Milé dámy, toto sa týka každej z nás.
Stojíme v obchode a pred nami len samoobslužné pokladne.
Niekto to vymyslel múdro, aspoň si to myslí.
Zákazník má robiť všetko sám.
Vybrať tovar, vyložiť ho, naskenovať, zaplatiť, zabaliť.
Predtým to robila pokladníčka.
Dnes to robíme my, zadarmo.
“Prepáčte, kde je tu klasická pokladňa?” pýtam sa pri vstupe.
“Len samoobslužné, pani,” znie odpoveď.
Srdce mi klesne.
Taška je ťažká, nôž ma tlačí, oči unavené.
A teraz mám ešte skenovať čiarové kódy?
Prvý problém nastane hneď.
Mašina nerozpozná jogurt.
“Vložte položku znova,” hlási displej.
Skúšam znova, nič.
“Potrebujem pomoc!” volám nahlas.
Prichádza mladá predavačka, zúbožená, unáhlená.
“Dobrý deň, čo sa stalo?”
“Mašina nechce čítať kód.”
“Skúsim to,” hovorí a ťuká do obrazovky.
Čaká sa, ľudia za mnou vzdychajú.
“Prepáčte za zdržanie,” hovorím sa ospravedlňujúco.
“Nie je to vaša vina,” odpovie mi staršia pani vedľa.
“To je vina systému,” dodáva.
Súhlasím s ňou v duchu.
Pokladňa konečne funguje.
Platím kartou, čaká sa na potvrdenie.
“Transakcia neúspešná, skúste znova,” znie hlas.
Skúšam ešte raz, konečne to prejde.
Balím tovar sama, do vlastnej tašky.
Ruky ma bolia, chrbát tiež.
Premýšľam, kde skončila ľudská pomoc.
Kde sú pokladníčky, ktoré nás kedysi vítali?
Kde je ten úsmev pri platení?
Teraz je tam len displej a hlásenie chýb.
Obchod ušetril na mzdách.
My sme ušetrili čas, ktorý teraz strácame inde.
Je to spravodlivé?
Pri východe stretávam susedu Oľgu.
“Ako to zvládaš s tými pokladňami?” pýta sa ma.
“Ťažko,” odpovedám unavene.
“Ja už nechodím do obchodov, kde nie je klasická pokladňa,” hovorí pevne.
“Máš pravdu, mala by som to isté,” priznávam.
Rozmýšľam nad jej slovami celú cestu domov.
Možno je čas povedať obchodom nie.
Možno si zaslúžime viac ako displej.
Možno si zaslúžime človeka, ktorý sa usmeje.
Nechceme robiť prácu zadarmo.
Chceme si kúpiť chlieb, nie vybojovať vojnu s mašinou.
Supermarkety, počúvajte nás.
Zákazníčky nie sú zamestnankyne bez platu.