Muži bývajú prekvapení.
Niekedy aj urazení.
Namiesto štíhlej dievčiny vidia tetu.
V duchu si myslia, že ich oklamali.
Že dostali tovar horšej kvality.
Kedysi bola študentkou s bielou čiapkou.
Tancovala do rána.
Čítala Murakamiho pod perinou.
Snívala o Paríži a jeho uličkách.
Dnes je to iná žena.
Má pár kíl navyše.
Záujmy sa zúžili na rodinu.
Hľadá zľavy v akcii.
Organizuje doučovanie pre deti.
Krátky strih, pohodlné nohavičky.
Koláčik v ruke počas obeda.
Farby oblečenia sú tlmené.
Vyzerá to viac ako padák než outfit.
“Kedy som sa takto zmenila?” pýta sa sama seba.
Odpoveď pozná každá matka.
Tetou sa nestáva žena z rozmaru.
Stáva sa ňou postupne, nenápadne.
Prestane žiť pre seba.
Odkladá svoje túžby každý deň.
Robí to pre iných.
Dôvod je jednoduchý — povinnosť.
“Mám to tak dávno,” povie si.
Koláčik jej dodá silu.
Po noci bez spánku.
Keď dieťa bolí zúbok alebo bruško.
Keď horúčka nedá spať.
Žena bez rodinných povinností tetou nebude.
Môže byť excentrická, slobodná.
Môže si žiť po svojom.
Ale neobetuje sa pre nikoho.
Časopisy radia krásne veci.
“Spite dosť,” píšu.
“Jedzte mramorované hovädzie päťkrát denne.”
“Choďte do posilňovne, do bazéna.”
“Obnovte si šatník.”
Realita je iná.
Dvaja školáci čakajú doma.
Svokra leží chorá.
Rodičia potrebujú pomoc.
Kde je čas na bazén?
Spoločnosť tety kritizuje.
Posmieva sa ich vzhľadu.
Nikto nevidí, čo robia.
Sú to tiché hrdinky.
Držia rodinu pohromade.
Bez nich by sa všetko rozpadlo.