Pred štyrmi dňami zomrela moja staršia susedka.
S ňou odišla aj malá duša.
Zrazu nemala nikoho.
Včera ráno niekto zaklopal na moje dvere.
Otvorila som a stáli tam susedia.
V náručí držali mačku a pár jej vecí.
„Nikto z nás si ju nemôže nechať,” povedali.
„Potrebuje domov ešte dnes.”
„Inak skončí na ulici, alebo v útulku.”
Pozrela som sa jej do očí.
Boli mäkké, zmätené, hľadajúce.
Nechápala, prečo sa milovaná tvár nevráti.
Čo má teraz robiť sama?
Kto jej teraz povie dobré ráno?
V tej chvíli som vedela.
Môj domov je už plný pradenia.
Plný drobných labiek a tichých krokov.
Ale miesto pre ďalšie srdce sa vždy nájde.
Teraz mám doma štyri mačky.
Nová ešte skúma každý kút.
Pozerá sa na ostatné spovzdialu.
Nedôveruje, váha, pozoruje.
Pripravila som jej deku v rohu izby.
Mala by tam byť v bezpečí.
Večer sa stočila presne tam.
Ticho vzdychla a zavrela očká.
Spala pokojne, prvý raz u mňa.
Nebolo to plánované.
Nebolo to ani očakávané.
Prišlo to náhle, ako búrka.
Láska niekedy nečaká na správny čas.
Nečaká, kým sme úplne pripravení.
Jednoducho zaklope na dvere.
Prinesie si fúziky a cudzie spomienky.
Prosí len o jednu vec.
O druhú šancu.
Pýtala som sa seba, či to zvládnem.
Štyri mačky, štyri osobnosti, štyri príbehy.
Má to zmysel, pridať piaty?
Odpoveď prišla sama, bez rozmýšľania.
Stačilo sa pozrieť do tých očí.
Videla som v nich stratu.
Videla som aj nádej.
Ostatné mačky ju obchádzajú zvedavo.
Jedna si k nej už privoňala.
Možno si časom zvyknú všetky.
Možno sa z nej stane piata rodina.
Susedka by bola rada.
Jej mačka našla, kde patrí.
Keď láska zaklope, odpoveď je jednoduchá.
Áno.