Sedela pri okne v tichom byte.
V rukách držala telefón.
Na displeji svietilo známe meno.
Prsty sa jej na chvíľu zastavili.
Čakala, ako vždy.
Dúfala, že sa ozve ten istý hlas.
Ten, ktorý poznala celý život.
V izbe bolo ticho.
Len hodiny na stene tikali.
„Ešte raz,“ pomyslela si.
„Len ešte jeden rozhovor.“
Spomienky prichádzali ako vietor.
Prichádzali jemne, ale isto.
Počula smiech z iných čias.
Počula jeho obyčajné otázky.
„Ako sa máš dnes?“
„Jedla si už niečo?“
„Daj si pozor na schody.“
Tie slová boli jej denným chlebom.
Teraz mlčali navždy.
Pozrela na meno na displeji.
Prst sa jej triasol.
Vedela, že tam nikto nezdvihne.
A predsa chcela skúsiť.
„Možno sa niečo zmenilo,“ šeptala si.
„Možno je to len sen.“
Ale sen sa nezmenil.
Telefón ostal ticho v ruke.
Pozrela z okna na ulicu.
Ľudia chodili, ako vždy.
Svet sa netočil pomalšie.
Len jej srdce bolo ťažšie.
Spomenula si na jeho smiech.
Spomenula si na jeho objatie.
„Chýbaš mi,“ povedala nahlas.
Nikto jej neodpovedal.
A napriek tomu necítila prázdnotu.
Cítila niečo iné.
Teplo, ktoré ostalo.
Lásku, ktorá neodišla s ním.
Pozrela znova na displej.
Meno tam stále svietilo.
Nezmazala ho.
Nechcela ho zmazať.
Bolo to posledné puto.
Posledná niť medzi nimi.
„Nech si kdekoľvek,“ povedala tichým hlasom.
„Ja na teba nezabudnem.“
Telefón položila na stôl.
Vonku sa pomaly stmievalo.
Láska nezomiera, aj keď človek odíde.