Som stará mama siedmich vnúčat.
Nikdy by som nevedela povedať, ktoré mám najradšej.
Každé je iné.
Každé mi dalo niečo vlastné.
Pamätám si časy, keď bol dom plný kriku a smiechu.
Hračky ležali po celej obývačke.
Otázky padali jedna za druhou.
“Babka, prečo je obloha modrá?”
“Babka, môžem si ešte jeden koláčik?”
Vtedy som si myslela, že ten chaos nikdy neskončí.
Dnes by som si ho priala späť.
Vnúčatá vyrástli, odišli svojimi cestami.
Jedno študuje v Bratislave.
Druhé pracuje v zahraničí.
Tretie si už založilo vlastnú rodinu.
Keď sa ale vrátia domov, všetko je ako kedysi.
Objatia sú rovnako úprimné.
Smiech rovnako nákazlivý.
“Babka, chýbala si mi,” povedala mi najstaršia vnučka minule.
Srdce mi pri tých slovách poskočilo.
Sadli sme si pri stole, piekla som jej obľúbenú tortu.
“Ešte vieš, že mám rada orechovú?” spýtala sa s úsmevom.
“Ako by som to mohla zabudnúť,” odpovedala som.
Najmladší vnuk mi raz napísal list.
Písal, že som jeho najväčšia opora.
Plakala som nad tými riadkami celý večer.
Niekedy si sadnem do kresla a pozriem na fotografie.
Vidím ich ako malé deti.
Vidím ich teraz, dospelých, silných.
Je to ako sledovať dva filmy naraz.
“Ako to zvládaš, mať toľko vnúčat?” pýtajú sa ma susedky.
Vždy odpovedám rovnako.
“Srdce sa nerozdeľuje, srdce sa rozširuje.”
Každé vnúča dostalo svoje miesto, svoju lásku.
Nikdy som nikoho neporovnávala.
Nikdy som nikomu nedávala pocit, že je menej.
Niekedy sa pohádajú medzi sebou, ako to bývalo.
“Babka, on mi zobral moju hru!” kričala kedysi najmladšia.
Usmievala som sa a riešila spor pokojne.
Dnes si na to spomínajú so smiechom.
“Pamätáš, ako si nás vždy zmierovala?” spýtal sa raz vnuk.
“Pamätám si všetko,” odpovedala som.
Večer, keď je dom tichý, premýšľam o nich všetkých.
Každý má svoj príbeh, svoju cestu.
Ja som len tá, ktorá ich sprevádza zboku.
Som šťastná, že môžem byť ich babkou.
To je moja najväčšia hrdosť.