Ráno sa začalo ako každé iné.
Slnko preniklo cez lístie stromov.
Mária vzala syna za ruku.
“Poď, pôjdeme na prechádzku,” povedala mu.
Malý Jakubko sa usmial.
“Do lesa, mami?”
“Áno, do lesa,” odpovedala.
Vykročili spolu po lesnej ceste.
Ich postavy sa ocitli v protisvetle.
Slnečné lúče tancovali medzi vetvami.
Bol pokojný deň, tichý a jasný.
Mária cítila, ako jej srdce prekypuje láskou.
“Mami, počuješ tie vtáky?” spýtal sa Jakubko.
“Počujem, synak.”
“Sú krásne,” povedal tichým hlasom.
Kráčali ďalej, ruka v ruke.
Mária si pomyslela, koľko síl jej dáva tento chlapec.
Každý jeho krok bol pre ňu darom.
Každé jeho slovo liekom na únavu.
“Mami, prečo je tu tak svetlo?” spýtal sa znova.
“Pretože slnko svieti cez stromy.”
“A prečo je to krásne?”
“Pretože sme tu spolu,” odpovedala.
Jakubko sa zasmial.
Jeho smiech znel ako hudba.
Mária si uvedomila, že tento okamih si uloží do pamäti.
Kráčali pomaly, bez zhonu.
Vôňa lesa ich obklopovala zo všetkých strán.
“Mami, unavil som sa,” priznal chlapec.
“Chceš si sadnúť?” spýtala sa.
“Chcem,” odpovedal.
Sadli si na padnutý kmeň.
Mária ho objala okolo pliec.
“Vieš, že som na teba hrdá?” spýtala sa ho.
“Prečo?” spýtal sa Jakubko.
“Pretože si moje slniečko,” povedala.
Chlapec sa pritúlil k matke.
Chvíľu sedeli v tichu.
Počuli iba šuchot listov.
“Mami, ľúbim ťa,” povedal potom Jakubko.
“Aj ja teba, synak,” odpovedala Mária.
Vstali a pokračovali v ceste.
Slnko ich sprevádzalo celý čas.
Deň plynul pokojne a jednoducho.
Mária vedela, že toto je skutočné šťastie.
Žiadne veľké slová to nevystihli lepšie.
Len ruka v ruke a spoločná cesta.
Syn jej dáva silu žiť každý deň.
Taká je pravda matkinho srdca.