Ticho jej povedalo pravdu.
Zuzana mala tridsaťdva rokov.
Večer bol tichý ako väčšina večerov.
Sedela sama v kuchyni.
Varila si čaj.
Kedysi by to neurobila.
Vždy potrebovala niekoho nablízku.
“Nechcem byť sama,” hovorila si často.
Dnes bolo iné.
Postavila šálku na stôl.
Sadla si k oknu.
Vonku pršalo.
“Som tu sama,” povedala nahlas.
Nebolo to smutné.
Bolo to pravdivé.
Spomenula si na staré obavy.
“Čo si o mne pomyslia?” pýtala sa kedysi.
Dnes sa to nepýtala.
Ticho jej odpovedalo samo.
“Som v poriadku,” zašepkala.
Pozrela sa na prázdnu stoličku.
Kedysi tam musel niekto sedieť.
Teraz to nebolo potrebné.
“Zvládam to,” pomyslela si.
Dopila čaj.
Umyla šálku.
Vrátila sa k oknu.
Dážď stále padal.
“Nikto mi nechýba,” uvedomila si.
Prekvapilo ju to.
“Je to zvláštny pocit,” povedala si.
Nebál sa jej vlastný dych.
Nebál sa jej vlastný tieň.
“Toto je môj priestor,” pomyslela si.
Pozrela si na svoje ruky.
Boli pokojné.
“Už nepotrebujem oporu zvonka,” uvedomila si.
Stala sa vlastnou oporou.
“Som svoj domov,” povedala si.
Usmiala sa.
Vypla svetlo v kuchyni.
Šla si líhať.
Posteľ bola prázdna.
Necítila chlad.
Cítila pokoj.
“Zvládla som to,” zašepkala do tmy.
Zaspala s úsmevom.
Ticho jej povedalo pravdu.